Hovorí sa, že vianočný darček nemusí byť veľký. Oveľa dôležitejšie ako jeho rozmery je to, čo znamená pre obdarovaného. Veľkú radosť vie spraviť aj stredne veľký počítač, malý mobil alebo ešte menšie briliantové náušnice, no nemusíme si klamať – stále platí aj priama úmera, že obrovskú radosť urobí obrovský darček. Napríklad taký … autobus.
Ťažké začiatky
História slovenskej boccie má už viac ako dvadsať rokov. Legenda hovorí, že krátko po prelome tisícročí začal v Spojenej škole na Mokrohájskej ulici v Bratislave fungovať prvý klub záujemcov o tento šport zdravotne znevýhodnených. Viedol ho Martin Gabko a robil to tak úspešne, že po pár rokoch začali slovenskí hráči zbierať medaily aj na medzinárodných podujatiach a vyhrávať paralympijské hry. Boccia je šport vhodný naozaj pre ľudí s najťažšími hendikepmi, väčšinou ich majú od narodenia, a sú tak odkázaní na používanie invalidného vozíka.
Viete, ako sa tých dvadsať rokov tím zložený povedzme zo šiestich vozičkárov, ich asistentov, trénerov a sprievodu prepravuje na súťaže? Nuž, ťažko a veľmi komplikovane. Len máloktorý hráč boccie dokáže bez pomoci presadnúť z vozíka do auta a ešte menej je takých, ktorí zvládnu nastúpiť do autobusu. O dosť lepšie sú na prepravu telesne znevýhodnených pripravení na medzinárodných letiskách, tie sú už dávno bezbariérové a nastupovanie a vystupovanie vozičkárov z lietadla sa riadi presným manuálom.
„Naša prepravná spoločnosť vozila slovenských boccistov na súťaže po Slovensku od chvíle, keď sa im začalo dariť. Autobusy vtedy neboli nijako prispôsobené pre vozičkárov, museli sme ich premiestňovať na chrbte alebo v náručí. Nielenže to bolo veľmi ťažké, ale často aj nedôstojné,“ spomína Martin Požgay, majiteľ a konateľ spoločnosti P.A.M.M. Sám bol vtedy len čerstvo dospelý a rodinnej prepravnej firme pomáhal ako technik, účtovník a aj ako vodič. „Poznám našich špičkových hráčov od čias, keď boli vlastne ešte len deti a v náručí som mal aj Mišku Balcovú alebo Martina Strehárskeho,“ smeje sa. „Keď však bolo potrebné naložiť boccistu, ktorý hýbal iba hlavou a jeho vozík vážil takmer dvesto kíl, museli sme hľadať netradičné riešenia.“
Spočiatku sa logistické problémy riešili rôznymi plošinami, ťažké a rozmerné invalidné vozíky sa prepravovali v samostatnom oplachtovanom prívese za autobusom a kondícia trénerov aj šoférov sa zlepšila natoľko, že si vzájomnou pomocou dokázali poradiť aj s premiestnením deväťdesiatkilového hráča. Svoje služby rozšírili aj o prepravu ďalších skupín športovcov – vozičkárov, vyčerpávalo to však všetkých.
Pokrok nezastavíš!
Dvadsať rokov je dostatočne dlhá doba, aby sa ukázalo, že úspechy slovenskej boccie neboli jednorazové, ale máme tu už niekoľkú silnú a úspešnú generáciu reprezentantov. Rovnako to platí aj o stolných tenistoch, strelcoch alebo curleroch na vozíku. Nastal však aj radikálny technologický pokrok a na trhu sa objavili autobusy dostatočne variabilné aj na pohodlnú prepravu viacerých vozičkárov. A práve jeden z nich dostali ako vianočný darček slovenskí telesne postihnutí športovci! Na cestách je od decembra 2025.
„Jeho nákup som plánoval niekoľko rokov a som rád, že sa to konečne podarilo,“ teší sa Martin Požgay. „Autobus má samostatné dvere s vozičkárskou plošinou, takže cestujúcich už nemusíme vynášať. Dokonca ani nemusia presadať z vozíka na sedadlo v autobuse. Vnútro je natoľko variabilné, že sedadlá vieme odmontovať a na ich miestach sa dajú fixne pripevniť vozíky. Po dohode s Martinom Gabkom by sme chceli dosiahnuť stav, že takto dokážeme naložiť a prepraviť aj desať vozičkárov.“
Keď sa niekto rozhodne, že chce spraviť dobrú vec, tak ho očividne nič nezastaví. Nielenže je jeden autobus plne prispôsobený na prepravu viacerých vozičkárov už v prevádzke, ale ďalší pribudne v polovici roku 2026. „Už dávnejšie som si povedal, že chcem pre naše decká, ako im stále hovorím, niečo spraviť. Aj oni si zaslúžia pohodlné a komfortné cestovanie a ja mám možnosť im to ponúknuť. Tak to ideme vyskúšať. Do našej flotily sa takéto unikátne autobusy naozaj hodia.“ Že technologicky napredujeme vidno aj na kvalite a váhe elektrických invalidných vozíkov, ktoré používa súčasná generácia hráčov boccie. Tie najmodernejšie sú ľahko ovládateľné a aj s baterkou vážia len okolo pätnásť kilogramov. S takými je naozaj radosť cestovať a nikto sa nenamáha, keď ich aj s pasažiermi nakladá do autobusu.
„Vozičkársky“ autobus na Slovensku už môžete stretnúť na našich cestách, má dokonca najazdených prvých tisíc kilometrov. Najčastejšie na trase z Bratislavy na letisko pri Viedni a späť, pretože naši športovci neustále nosia medaily zo súťaží po celom svete.
A budú v tom vraj pokračovať aj v roku 2026.
Blog napísala Eva Bacigalová
Foto: Martin Požgay
