Pevné nervy a pevné ruky sú dva základné predpoklady na to, aby ste mohli uvažovať o kariére v lukostreľbe. Marcel Pavlík nimi disponuje, a tak už roky (napriek tomu, že je vozičkár) bez problémov poráža aj zdravých súperov a je súčasťou nielen slovenskej, ale aj svetovej špičky. Zoznam jeho úspechov je dlhý, a tak spomeňme zatiaľ posledný – na Majstrovstvách Európy 2024 v Ríme spolu s Martinom Doričom získal zlato v súťaži mužských párov v kladkovom luku a v individuálnej súťaži aj bronz.
Tento rok priniesol ďalšiu významnú udalosť v Marcelovom živote, v septembri oslávil päťdesiatku. Pri tejto príležitosti sme spolu s ním pátrali po zážitkoch, udalostiach, príhodách a ambíciách, ktoré patria do jeho prvej desiatky. Toto je desať NAJ Marcela Pavlíka jeho vlastnými slovami:
Najväčšia vášeň: Možno by ste čakali, že ňou bude práve lukostreľba, no šport je pre mňa trvalou súčasťou každodenného života. Vášeň mu však dodáva opera! Milujem ju, odkedy sa pamätám. Púšťam si klasikov riadne nahlas aj počas jazdy autom. Samozrejme, keď som sám. Len málokedy veziem spolujazdca s rovnakým hudobným vkusom, tí asertívnejší ma dokonca požiadajú, aby som ten filharmonický orchester vypol. Rád spomínam na to, ako som pred úrazom videl naživo opery Nabucco a Tosca. Ešte radšej by som to zažil znova a pozrel si Madam Butterfly alebo naživo počul Toreadora z opery Carmen Georgesa Bizeta.
Najkrajší zážitok: Spája sa mi so športovaním pred úrazom, keď som veľa liezol po skalách, lietal paragliding, absolvoval zoskoky z lietadla. Stále mám rád výšky a stále ma rovnako fascinujú, hoci boli príčinou môjho úrazu. Čím som vyššie, tým je môj zážitok intenzívnejší. Ako vozičkár mám obmedzené možnosti, ale uvažujem nad tým, že by som skúsil lietanie na vetroni. Paradoxne nemám rád lety lietadlom, hlavne tie veľmi dlhé. V uzavretom priestore ma premáha klaustrofóbia, takže si znova pomáham operou v slúchadlách a snažím sa väčšinu letu prespať.
Najväčší športový úspech: Ním bola jednoznačne moja prvá medaila z majstrovstiev sveta v paralukostreľbe v roku 2013 v Bangkoku, kde sme ako tím spolu s Petrom Kaščákom a Mariánom Marečákom skončili tretí. O rok nato som sa ako jednotlivec stal majstrom Európy, čo bol ďalší skvelý výsledok. Keď ma v roku 2024 vybrali ako tvár na poštovú známku vydanú pri príležitosti Letných paralympijských hier v Paríži, bola moja radosť dokonalá.
S čím nemáš najmenší problém: Fungovať v bežnom živote ako vozičkár, napríklad aj pri bežných nákupoch. Neberiem si nákupný vozík, však mám čo robiť, aby som manévroval ten svoj. Na kolená si položím malý plastový košík a doň nakladám všetko, čo potrebujem. Po zaplatení preložím nákup do ruksaku a zas môžem pokojne odísť „po vlastných“. Trochu komplikovanejšie je to pri tankovaní. Hoci mnohé čerpacie stanice avizujú, že stačí zatrúbiť a personál príde vozičkárovi pomôcť s tankovaním, väčšinou to nefunguje. Musím vyložiť vozík, presadnúť naň, natankovať, ísť zaplatiť, znova presadnúť do auta a naložiť vozík. Osvietenejšie spoločnosti (napríklad Shell) už umožňujú zaplatiť za tankovanie aj priamo spoza volantu.
Ako najväčšou rýchlosťou letel tvoj šíp: Sú pomerne presné metódy, ako to zmerať a je to dôležité predovšetkým, ak mám nový luk. Keď som napríklad kombinoval rýchly luk a ľahké šípy, dosiahol som rýchlosť až 330 km za hodinu. Ak chce mať lukostrelec konkrétnu rýchlosť šípu, dosiahne ju vyvažovaním jeho hrotu. Na súťažiach sa väčšinou pohybuje v intervale od 250 do 300 km na hodinu. Tam sú však presne dané parametre, keď luk nesmie presiahnuť silu v ťahu 60 libier.
Kam najďalej si sa dostal vďaka športu a reprezentácii Slovenska: Nedokážem to zrátať na kilometre, ale bol som na paralympiáde v Riu de Janeiro v Brazílii, ale aj na opačnom konci sveta v japonskom Tokiu či v Južnej Kórei.
Na čo si najdlhšie čakal alebo stále čakáš: Ešte stále na dobrý športový výsledok, veď v športe zdravotne znevýhodnených sa to dá bez problémov aj po päťdesiatke. Pandémia koronavírusu však výrazne zasiahla aj do môjho tréningového procesu alebo naozaj na mňa možno už doľahol aj vek. 😊 Nedarí sa mi dostať do pôvodnej formy. Možno sa to zlepší, ak sa mi podarí schudnúť. Ak nie, zvážim, či nie je čas ukončiť aktívnu reprezentačnú kariéru a prejsť do kategórie veteránov.
Najbližší cieľ: Tým je práve pustiť sa do chudnutia. Vozičkári to majú o dosť komplikovanejšie, lebo možnosti, ako sa aktívne hýbať, sú obmedzené. Som však odhodlaný viac jazdiť na handbiku, čo je presne spôsob, ako začať. Blíži sa však zima, takže to musím posunúť až na jar. Potom preveziem handbike z Košíc do Bratislavy. Mám v nej svoj klub, kam chodievam trénovať lukostreľbu. Na budúci rok teda začnem aj využívať bratislavské cyklotrasy v meste a hlavne v okolí.
Čo si spravil najodvážnejšie ako vozičkár: Prihlásil som sa na tohtoročný Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. Okrem klasického 42 kilometrového maratónu je jeho súčasťou aj disciplína handbike (20 km, pozn. redakcie) a práve tú som chcel absolvovať na vozíku s adaptérom, ale poháňanom rukami. Skvelý spôsob, ako začať chudnúť, no nie? Pár dní pred súťažou som však zistil, že adaptér nefunguje, vyzerá to na poškodenie súčiastky vo voľnobežke s názvom zaberací diel závitový. Ročník 2025 tak bol napokon bezo mňa, ale v minulosti som sa košického maratónu zúčastnil už štyrikrát.
Čo ťa dokáže najviac potešiť: Zatiaľ naposledy napríklad list s narodeninovým prianím od výkonnej riaditeľky Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov Martiny Balcovej. Bol napísaný veľmi motivačne a povzbudzujúco. Naozaj mi dodal odhodlanie a silu ísť ďalej.
Podľa rozprávania Marcela Pavlíka napísala Eva Bacigalová
