Hovorí sa, že desaťročnica by sa mala oslavovať v ružovom, dvadsiatka je porcelánová a tridsiatka je perlová. A my nemôžme nesúhlasiť, nakoľko tentoraz sme si z posledného podujatia v boccii nazbierali a priniesli viac perál a sĺz radosti než pohárov a loptičiek. Predposledný októbrový víkend sme si pripomenuli až tri dekády tohto športu na Slovensku, a to pri príležitosti Majstrovstiev Slovenska v boccii, ktoré sa konali 24.-25. októbra v LOTO aréne NTC Košice v kategóriách jednotlivcov, párov a tímov.
Pri tomto športovom podujatí padali nielen loptičky a vynikajúce športové výkony našej slovenskej boccistickej špičky, ale padali aj významné mená všetkých tých, ktorí dali boccii na Slovensku svoje meno, kvalitu, profesionalitu, ale hlavne veľa svojho času a veľký kus srdca.
Ocenenia dostali mená, bez ktorých by boccia na Slovensku bola bez mena. Hlavným organizátorom podujatia bol bývalý úspešný paralympionik, už teraz predseda ŠTK pre bocciu na Slovensku, Samuel Andrejčík. Jeho pôsobenie v boccii, ale aj na košickom pódiu v športovej hale bolo harmonicky prepletené, nakoľko sa stal oceňovateľom, ale aj oceňovaným. Ocenenie, ktoré odovzdával oceneným za veľký športový, ale aj ľudský prínos do sveta boccie, si aj sám odniesol a to priamo z rúk jeho trénera, Martina Gabka. Obaja tento moment opísali ako veľmi dojímavý a netajili sa tým, že v začiatkoch ani nečakali, že by raz mohlo prísť k takémuto vzácnemu prepleteniu v duchu ľudskej i športovej vzájomnosti. ,,Dnes sa oceňovali ľudia, ktorí za posledných 30 rokov na Slovensku od roku 1996 roku boli akýmkoľvek prínosom pri budovaní boccie, od jej samotného zrodu, od takých tých prvých loptičiek, ktoré sa na Slovensku hodili, až po paralympijské medaily a myslím si, že tých emocií tu bolo o niečo viac, než obvykle,’’ uviedol Andrejčík. Tento deň bol vraj viac, než len veľkou pripomienkou toho, čo sa v boccii na Slovensku za posledných 30 rokov podarilo dokázať. Za ocenenie sa Andrejčík srdečne poďakoval, ale podčiarkol, že sa nerád pozerá do minulosti, ale vždy hľadí na nové výzvy, momentálne na to, kam by mohol parašport, bocciu, ale aj ďalšie športy zdravotne znevýhodnených na Slovensku potiahnuť ďalej, aby sa začínajúcim aj aktívnym športovcom darilo lepšie.
Ako boccia „odboccila“ na Slovensko
Po paralympijských hrách v Atlante v roku 1996 priniesla MUDr. Danica Studená prvý set loptičiek pre rozbehnutie tejto zaujímavej hry pre najťažšie telesné znevýhodnenia. V tom čase pôsobila na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave Zuzana Látalová, ktorá sa venovala práci s telesne postihnutými v rámci Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov v Bratislave. Oslovená vtedajšou predsedníčkou SZTPŠ, Helenou Hankovou, dostala do rúk už povestnú prvú sadu boccia loptičiek a začala písať históriu slovenskej boccie vo vtedajšom ústave sociálnej starostlivosti na Mokrohájskej v Bratislave. K trénovaniu boccie sa pridal po prvom mesiaci činnosti aj Martin Gabko a spolu so Zuzanou Látalovou vybudovali na Mokrohájskej športové impérium boccie so základňou vyše štyridsiatich športovcov. V roku 1997 bol založený na Mokrohájskej ceste Športový klub ALTIUS a v tom čase začala byť aktívna aj Organizácia muskulárnych dystrofikov (OMD) v Bratislave na čele s manželmi Gričovcami. Postupne sa boccia rozrastala aj do ostatných klubov na západnom a strednom Slovensku. Ukážky boccie boli predvádzať Zuzana a Martin v rámci osvety v zariadeniach pre hendikepovaných v Hrabinách, v Košiciach či v Dolnom Kubíne. Postupne sa o tomto športe šírili informácie ďalej a vznikali nové športové kluby v Žiari nad Hronom, vo Zvolene, v Žiline a v Prešove. Od roku 1999 sa trénovalo v novovzniknutých mládežníckych centrách na Remate, v Poprade a v Košiciach. Martin a Zuzana vytvorili systém športových súťaží a zorganizovali množstvo národných podujatí. Spolupracovali s klubmi a zväzmi v Rakúsku, Maďarsku a v Českej republike. V roku 2001 zorganizovali prvé majstrovstvá Slovenska v boccii. Tie boli podmienkou Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov na nomináciu slovenských hráčov na historicky prvý oficiálny medzinárodný turnaj, ktorý sa uskutočnil v Českej republike v meste Teplice.
Ocenenie za prínos do sveta boccie si v mene Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov, prevzal aj jeho predseda, Ján Riapoš, ktorý si tiež s vďakou zaspomínal na mená, ktoré postavili základy pre bocciu na Slovensku: ,,Teším sa, že bol ocenený sekretariát zväzu, ale určite treba spomenúť pani Dr. Danicu Studenú, pána Dr. Pisarčíka, no hlavne Martina Gabka, ktorý je 30 rokov neodeliteľnou a silnou kostrou celého tohto príbehu.“
Myslel si, že bude pomáhať vyhrávaním hudby, ale začal pomáhať druhým vyhrávať v bocci
Loptička k loptičke padá a každý šport si svojho hlavného trénera hľadá. Meno Martin Gabko v Košiciach padlo niekoľkokrát, a dopadlo až k základom boccie, ktoré svojou snahou, časom a srdcom položil na slovenskej športovej scéne. V dôvernom rozhovore Gabko spomína na svoj príchod na Mokrohájsku, kde ho prvotne priviedla hudba, nie šport. ,,Veľkým míľnikom bol môj príchod medzi komunitu telesne postihnutých, kde som sa dostal vďaka hudbe, ktorú som robil ešte skôr ako šport. A dostal som sa s mojimi bývalými členmi kapely na Mokrohájsku, kde sme dostali možnosť̌ skúšať, dostali sme skúšobňu k dispozícii a vlastne recipročne sme začali tých klientov verejne učiť hrať na hudobné nástroje,” spomína Gabko.
Toto bol Martinov prvý stret s komunitou hendikepovaných v roku 1993. O tri roky neskôr, keď sa boccia začala zobúdzať v slovenskom športovom svete, Martin definitívne vymenil hudobné nástroje za loptičky a nechal sa unášať športovou vlnou. Spomína na jeho bývalú manželku, Zuzku, ktorá vraj mala dobré kontakty na športové kluby so susediacimi krajinami a boccia sa vďaka tomu mohla začať rozvíjať na paralympijskej úrovni.
Martin prezradil, že kľúčovým momentom, ktorý ho definitívne ukotvil vo svete boccie, bol prístup boccistov, ktorí ho dojali k slzám nielen v tento deň výročia, ale každý deň na ich spoločnej športovej ceste: ,,Keď vidím človeka, ktorý má viditeľné zdravotné obmedzenia, či je na vozíku, barličkách a vidím ako mu je vzácna tá športová chvíľa. Čo dokáže obetovať. Čo všetko dokáže prekonávať. Na boccii sú už tí najvážnejšie zdravotne postihnutí športovci. A i napriek tomu majú energiu, majú silu, majú chuť, majú úsmev a mne asi nebolo treba viac v tej chvíli.”
Martin spomína aj na jeho skúsenosť s tenisom na vozíku, ktorý si vyskúšal a keď zistil, že sa na vozíku nedokáže ani pohnúť, a že sa mu nepodarí ani len odraziť loptičku, jeho trénerský aj človečí obdiv k telesne hendikepovaným športovcom ešte vzrástol. ,, Mnohým športovcom sme naozaj zmenili kvalitu ich života. Dvere sa im otvorili a oni musia naozaj v tej svojej drine pokračovať̌, aby dokázali tou chodbou úspechov aj neúspechov kráčať, aby dokázali znášať̌ aj to zlé, aj to dobré a aby sa týmto spôsobom formovala ich ľudská aj športová osobnosť̌,” spomína so slzami v očiach. Pre Martina bol najsilnejším momentom, že mu odovzdával ocenenie jeho bývalý športovec, už spomínaný predseda ŠTK, Samuel Andrejčík. ,, Dostal som ocenenie z jeho rúk ako z rúk úspešného športovca a dnes úspešného organizátora a predsedu ŠTK.”
Krátky pohľad na začiatky slovenskej boccie vo fotografii
Aj keď v boccii nie sú bránky, jej brány pre nových športovcov sú stále otvorené
Chválou, ale najmä vďakou za Andrejčíkovu prácu nešetrili ani ďalšie dve silné mená z paralympijského športového sveta, predseda športového klubu ŠK ALTIUS, Róbert Ďurkovič a predseda SZTPŠ, Ján Riapoš. Predseda klubu Altius povedal, že Sama pozná veľmi dobre, aj jeho prácu, takže nečakal nič iné, ako len vysoký level Majstrovstiev Slovenska. ,,Každý, kto má chuť športovať̌ a chce niečo robiť pre seba, tak skúste sa zapojiť. Skúste sa nakontaktovať na rôzne kluby alebo na SZTPŠ.’’
O budúcnosť boccie sa nebojí ani predseda SZTPŠ, Ján Riapoš, a keďže v jeho športové vízie máme dôveru, nebojíme sa ani my: ,,Teším sa, že predsedom sa stal Samko Andrejčík. Z bývalého športovca je výborný funkcionár, takže o ďalších 30 rokov boccie na Slovensku sa určite neobávam.“
Autor článku: Andrea Kmeťová
Foto: archív SZTPŠ
