Pozerať sa na zábery športovcov pri fenomenálnom víťazstve či v momente, keď im na krk zavesia medailu a zaznejú prvé tóny slovenskej hymny, býva nielen pre nich, ale aj pre fanúšikov športu dojímavým okamihom. Práve preň šport sledujeme, držíme našim reprezentantom palce, povzbudzujeme ich a fandíme. Niektorí možno v kútiku duše tak trochu aj závidíme. 😊
Pritom však vidíme len kratučký výsek toho, čo k úspechu viedlo. Vidíme vlastne naozaj iba konečný výsledok a málokedy si uvedomujeme, že mu predchádzala dlhodobá príprava, náročný tréning, odriekanie, prísny stravovací režim a nezriedka aj bolesť. Pre športovcov s telesným znevýhodnením je práve bolesť väčšinou na začiatku tohto zoznamu. Má rôzne formy a podoby. Niekedy súvisí s primárnym zranením či ochorením, niekedy s tréningovou záťažou, inokedy s úrazmi, ktoré sa aktívnym športovcom jednoducho dejú. A ak sa skombinujú všetky tieto okolnosti, bolí nielen telo, ale aj duša športovca. Dokážu ho totiž odstaviť aj na dlhé mesiace.
Najhoršie sú dekubity
Preležaniny alebo tiež dekubity sú postrachom všetkých vozičkárov. Nevyhýbajú sa ani tým vysoko aktívnym. Nevznikajú iba pri dlhodobom ležaní. Niekedy stačí nevhodný vozík, zle tvarovaná opierka, neprispôsobený podsedák alebo dokonca len drsnejšia plachta na posteli či štepované vrecká na nohaviciach. Vozičkári veľkú časť svojho tela necítia, a tak si nemusia včas všimnúť, že sa niečo deje. Stalo sa to aj parastolnej tenistke Eve Matovčíkovej, ktorú na začiatku tohto roka vyradili problémy s chrbtom, sedacími svalmi aj členkami. „Väčšinu dňa sedím a ukázalo sa, že nie na vhodnom vozíku. Pre nevhodnú opierku sa mi vytvoril dekubit na chrbte, a keďže som nemala správne nastavený ani podsedák, objavil sa ďalší aj na sedacej časti. A akoby to nestačilo, drsná plachta na posteli mi vytvorila rany na členkoch,“ hovorí. „Vozičkár si takéto zranenia väčšinou nevšimne hneď, keďže necíti bolesť. Telo však posiela signály inak – zvýšenou teplotou, potením alebo spazmami.“ Tvorbu dekubitov Evka zachytila, našťastie, včas, no aj tak ju na viac ako mesiac vyradili z tréningov aj z práce. „Takto sa tvoriace rany je potrebné ošetrovať, ožarovať biolampou, natierať vhodnými masťami, aby sa nevysušili a nepraskali. Samozrejme, vyhýbať sa tomu, aby boli opätovne zaťažované. Okrem toho nezabúdať posilňovať imunitu, brať vitamíny, zamerať sa na lepšiu výživu, hlavne teraz, keď nastupuje jeseň a zima.“ Aby sa tieto problémy s dekubitmi neopakovali, treba odstrániť aj dôvod ich vzniku. Evka zmenila podsedák a ten nový je naozaj na mieru, čaká na lepší vozík a pri posteľných obliečkach dbá na to, aby boli z jemných textílií. „Okrem toho som začala používať pomôcky, aby som mala pri ležaní na posteli nohy vo vzduchu, takže riziko odrenín na členkoch je výrazne nižšie.“ V strehu ju navyše udržiava aj psík, ktorý rád nocuje na tej istej posteli a sem-tam sa z nej pokúša Evku aj vytlačiť. 😊
Keď rany nevidno
Odlišnú podobu majú zdravotné starosti ďalšieho parastolného tenistu Mirka Jambora. Športovať s hemofíliou je náročné, lebo náročné je s ňou aj žiť. Každé ranné vstávanie je sprevádzané bolesťami a Mirkovi trvá niekedy aj polhodinu, kým sa rozcvičí, ponaťahuje šľachy a svaly, rozhýbe členky a začne bezpečne chodiť. „Ak mám navyše ťažký tréning alebo sme na súťaži, bývajú bolesti ešte intenzívnejšie. Zakrvácam do kĺbov, tie prestávajú fungovať a ja trpím.“ Bývali časy, keď mu stačilo iba zle stúpiť, na chvíľu stratiť rovnováhu a okamžite sa objavili bolesti. Aj v liečbe hemofílie však doba pokročila a Mirkovi stačí podať si lieky raz do týždňa a je v bezpečí. „Už päť rokov sa mi nič vážnejšie nestalo. Ak je to iba drobnosť, pomôžu mi ľadové obklady. Dokonca aj keď sa porežem, krvácanie netrvá tak dlho ako kedysi. Aj to je výsledok dobrej liečby. Nemusím sa teda ničomu vyhýbať alebo sa šetriť,“ usmieva sa a pochvaľuje si, že dávno nezažil ani obyčajnú svalovicu. „Telo je na vysoké dávky pohybu prispôsobené, veď trénujem každý deň.“
Brzdiť sa dá aj ľavačkou
Na majstrovstvá Európy v boccii v Španielsku v roku 2019 Michaela Balcová nikdy nezabudne. Veď mala obrovskú šancu dosiahnuť medailové umiestnenie. Pri presadaní z vozíka „len“ zle stúpila a pocítila, že sa niečo odohralo v jej kolene. Organizátori podujatia zavolali sanitku, Miške na pohotovosti okamžite spravili RTG vyšetrenie (aj keď jej na prvý pokus röntgenovali hrudník a až na druhý koleno!), lekárka však nič nezvyčajné nezbadala. „Vravela, že asi som si len natrhla nejakú malú šľachu,“ spomína Miška. „Keď som sa vrátila do haly, už som cítila bolesti aj v bedrovom kĺbe, no keď ma tréner Martin Gabko postavil pred dilemu, či pokračovať v hre alebo ísť na hotel, nadopovala som sa liekmi proti bolestiam a hrala ďalej. Vybojovala som vtedy svoju prvú bronzovú medailu na majstrovstvá Európy a v pároch sme dokonca vyhrali.“
S veľkou slávou a aj radosťou sa celý boccistický tím vrátil na Slovensko, no keďže Miške bolesti pretrvávali, po polroku sa objednala na magnetickú rezonanciu. Až vtedy sa zistilo, že mala jabĺčko v kolene zlomené na dva kusy! „Lekári mi však vysvetlili, že operácia by po takom dlhom čase od úrazu bola s ohľadom na moju diagnózu riskantná. Hybnosť nohy by sa mohla ešte zhoršiť a to som nechcela riskovať. Jabĺčko v kolene mi po sérii podobných úrazov opakovane spevňovali skrutkami, nejako je to tam všetko poukladané a ako-tak funkčné. Dokážem nohu aspoň trochu ohnúť, je odvtedy slabšia a mám horšiu aj rovnováhu, ale dávam si na to pozor.“ Koleno sa Miške občas prudko podlomí, no posunutý prah bolesti jej umožňuje brať takéto udalosti len ako mierny diskomfort. „Posilňujem konkrétne svaly, aby som mala lepšiu stabilitu a som rada, že som sa nemusel vzdať šoférovania. Nemám auto na ručné ovládanie, no naučila som sa brzdiť pevnejšou ľavou nohou. Ide mi to celkom fajn,“ usmieva sa. Zranené koleno navyše používa ako indikátor meniaceho sa počasia, lebo bolesti v ňom sa ozvú vždy s dostatočným predstihom.
Bolesť, ktorá nebolí
Originálny spôsob, ako sa zraniť, objavil hráč curlingu na vozíku a aktívny paragolfista Peter Zaťko. Aj on rád používa praktické prídavné zariadenie k vozíku, keďže sa vďaka nemu pohybuje rýchlejšie, bezpečnejšie a pohodlnejšie. Lenže všetko dobré býva niekedy na niečo aj zlé. „Nevšimol som si, že sa kolesá vozíka pri rýchlej jazde šúchali o karbónové blatníky a tie sa trením tak prehriali, že mi spálili kožu na bedrách. Nemám v tejto časti tela žiadnu citlivosť, a že sa niečo deje som zistil, až keď som cítil pach spálenej kože,“ popisuje neuveriteľné okolnosti zranenia. Napokon ho musel liečiť takmer dva mesiace, lekári dokonca zvažovali plastiku zasiahnutého miesta, no napokon to spoločnými silami zvládli mastičkami, náplasťami a pravidelnými preväzmi. Peťo nemusel tráviť čas v nemocnici ani ležaním v posteli. Dokonca sa nevzdal ani športových aktivít. „Stalo sa to v letnom období, chodieval som naďalej pravidelne na golf. Postihnuté miesta boli prelepené, no prospieval im aj svieži vzduch.“ A pridal ako bonus ďalšiu letnú historku, keď na slnku zadriemal s notebookom na kolenách a ten mu rozhorúčený vypálil trvalú spomienku do stehien. Všimol si to tiež až o niekoľko hodín. Niekedy spôsobí najväčšie problémy bolesť, ktorú ani necítime.
Blog napísala Eva Bacigalová
Foto: ilustračné AI
