Volebné valné zhromaždenie Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov (SZTPŠ), ktoré sa konalo 21. júna 2026 v Bratislave hlasovaním potvrdilo, že jeho predsedom bude aj v nasledujúcom štvorročnom období Ján Riapoš. Zväz vedie už 24 rokov a pred sebou má ďalšie štyri. V rozhovore s ním sa dozviete:
- ako sa vyvíja šport telesne znevýhodnených športovcov
- prečo sa ťažšie hľadajú nové talenty
- čo spôsobilo, že SZTPŠ prišlo o celý rad športov
- prečo je najvyšší čas uvažovať o zmene názvu
- kto má šancu získať medaily na letných paralympijských hrách v roku 2028
Len nedávno si SZTPŠ pripomínal tridsať rokov aktívneho fungovania. Kto má záujem sa o ňom dozvedieť viac, nájde množstvo informácií a aj dva silné dokumenty na webe www.sztps30.sk. Športovanie zdravotne znevýhodnených športovcov má však na Slovensku podstatne dlhšiu históriu. Kedy sa to všetko vlastne začalo?
Príbehy zachytávajúce vytrvalosť zdravotne znevýhodnených športovcov tu boli už dávno pred Nežnou revolúciou. V bývalom Československu sa prvé športové hry pre ľudí s hendikepom uskutočnili dokonca o pár mesiacov skôr, než doktor Ludwig Guttmann v júli 1948 zorganizoval po prvýkrát hry v Stoke Mandeville vo Veľkej Británii. V modernej histórii Slovenska sa lídrom v športe zdravotne znevýhodnených stal práve Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov a už v roku 1993 bol prijatý do Medzinárodného paralympijského výboru. Stal sa zástupcom Slovenskej republiky ešte pred vznikom Slovenského paralympijského výboru. Mal a dodnes má líderskú úlohu, pretože bol najviac rozvinutý aj v porovnaní s inými zväzmi športovcov so zdravotnými znevýhodneniami. Chcem sa preto poďakovať volebnému valnému zhromaždeniu za dôveru a za to, že mi na ďalšie štyri roky zverili riadenie SZTPŠ.
Na ktoré úspechy, ktoré zväz pod vaším vedením dosiahol, rád spomínate?
Vždy som sa snažil držať filozofie, že ak chceme rásť dobre, nemôžeme rásť iba jedným smerom. Nebolo by teda správne, aby sme sa zameriavali len na štátnu športovú reprezentáciu. Musím však povedať, že bola veľmi úspešná, a ak sa na to pozrieme štatisticky, v porovnaní s inými znevýhodneniami priniesli telesne znevýhodnení športovci z najvýznamnejších podujatí najviac medailí.
Máme však predovšetkým dobre vypracované podmienky práce s mládežou, vieme vyhľadávať talenty, metodicky ich pripravovať a dlhodobo sa im venovať. Zmena k horšiemu nastala, keď po roku 1993 začalo ministerstvo školstva meniť prístup k budovaniu inkluzívnej spoločnosti, pričom výsledkom bol postupný zánik základní ako Mokrohájska ulica v Bratislave alebo Spojená škola pre telesne postihnutú mládež v Košiciach. Museli sme prekopať celý systém vyhľadávania talentov.
Znamená to, že podmienky pre športovanie detí a mládeže so zdravotným znevýhodnením sa nezlepšujú? Čo hovoria údaje, ktoré máte k dispozícii?
Tie, ktoré sa týkajú možností športu pre mládež so znevýhodneniami, sú dosť smutné. Telocviční je na Slovensku okolo 2200, no ak sa kompetentných spýtam, koľko z nich je bezbariérových, každý mykne plecom. Takú štatistiku dodnes ani nemajú. Deti s telesným znevýhodnením sú na tom úplne najhoršie, lebo sa do telocvične pre architektonické bariéry ani nedostanú. Je to paradoxné, pretože ak sa pozriete na medailové zisky z paralympijských hier, majstrovstiev Európy a sveta, sú práve telesne znevýhodnení športovci lídrom výsledkov.
SZTPŠ pritom bojuje aj s ďalším zvláštnym trendom. Postupne sa „vyprázdňuje“ a športy ako paracyklistika, paralyžovanie, parabiatlon a ďalšie prešli pod riadenie zväzov zdravých športovcov. Aké to má dôsledky?
Pôvodná myšlienka pochádza už zo začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia a Medzinárodný paralympijský výbor ňou chcel dosiahnuť profesionalizáciu športu zdravotne znevýhodnených. Slovenská politická garnitúra, ktorá prišla na ministerstvo športu po roku 2020, predovšetkým štátny tajomník Husár, však vstúpili do procesu direktívnym a nepripraveným spôsobom. Odliv športov zdravotne znevýhodnených ku zväzom zdravých, ktoré s touto problematikou nemajú žiadne skúsenosti, spôsobil vážne problémy a tie trvajú dodnes. Stačí si pozrieť výsledky našich lyžiarov, odkedy patria pod Slovenský zväz lyžovania. Paralympiáda v Miláne a Cortine dopadla katastrofálne – tri medaily Alexandry Rexovej nie sú adekvátnym odrazom množstva finančných prostriedkov, ktoré do zväzu išli. Športové zväzy neboli a nie sú pripravené na prácu so zdravotne znevýhodnenými športovcami, nemajú na to ľudí, odborníkov ani tímy. Už vidíme, ako sa mnohé športy na Slovensku vytrácajú a zanikajú. Budeme bojovať za zmenu tohto zlého systému a hľadať spôsoby, ako športy zdravotne znevýhodnených posunúť k lepším podmienkam riadenia, ako je to v súčasnosti.
Čaká vás aj ďalšia dlhodobá úloha – reagovať na to, že aj zdravotné znevýhodnenia sa s ohľadom na pokrok vo vede, výskume a medicíne menia. Ste na to pripravení? Málokto si to uvedomuje, ale šport zdravotne znevýhodnených je naozaj najdynamickejšie odvetvie v športe. Súvisí to nielen s výskumom a pokrokom v liečbe rôznych ochorení, s príchodom umelej inteligencie a s profesionalizáciou tohto športu, ale aj s prirodzeným vývojom – niektoré ochorenia spôsobujúce telesné znevýhodnenia ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sú dnes na ústupe, no rozširujú sa iné: onkologické ochorenia, rôzne svalové ochorenia či široké spektrum autistických detí, ktoré majú často aj telesné znevýhodnenie. Vo zväze máme ambíciu vytvárať priestor na aktívne športovanie aj pre ne.
Je teda táto myšlienka základom vašich vízií, kam sa posunúť so Slovenským zväzom telesne postihnutých športovcov počas najbližších štyroch rokov?
Presne tak. Hovoriť s kompetentnými o neodborných rozhodnutiach, ktoré neviedli k zlepšeniu v športe zdravotne znevýhodnených, ale k zhoršeniu. Prvé procesy na zmenu legislatívy som spustil už začiatkom tohto roku a minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš je tiež pripravený zmeniť svoj uhol pohľadu. Pri ministerstve dokonca vznikne profesionálne stredisko pre športovcov so zdravotným znevýhodnením a verím, že od januára 2027 v ňom budú zamestnaní prví naši športovci. Som presvedčený, že pokiaľ naša krajina nebude mať olympijských a paralympijských víťazov, negatívne to ovplyvní aj celú sociálnu a zdravotnú oblasť. Každý úspešný športovec – či už je to Peter Sagan, Petra Vlhová, Veronika Vadovičová alebo Jozef Metelka – je pre tisícky ďalších ľudí motivátorom.
Hoci má zväz za sebou viac ako tridsať rokov aktívnej práce a budovania značky, uvažujete nad jeho odvážnym preformátovaním, a to sa má týkať aj zmeny názvu. Čo vás vedie k tomuto kroku?
Ak chceme byť flexibilní a pokrývať všetky oblasti športu telesne znevýhodnených, mal by aj názov reflektovať obsah našej činnosti. Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov je značka s dlhou históriou, no sme pripravení ju zdynamizovať. Napokon, výraz „postihnutý“ sa pri sociálnych témach už dávno nepoužíva a hovoríme o zdravotnom či telesnom ZNEVÝHODNENÍ. Aj túto tému prediskutujeme s našimi členskými organizáciami tak, aby o rok bola súčasťou návrhu zmien pre delegátov valného zhromaždenia. Veď je asi pochopiteľné, že ak má byť začínajúci mladý športovec súčasťou Slovenského zväz telesne postihnutých športovcov, neznie to pre neho veľmi lákavo. Boli by sme radi, ak by bol príťažlivý aj názov našej organizácie.
Okrem toho vás čaká opäť neustála práca s mládežou a organizácia množstva športových podujatí na národnej aj medzinárodnej úrovni. Ktoré považujete za najzásadnejšie? Zväz v súčasnosti združuje viac ako 70 klubov. Jednotlivé športy majú v SZTPŠ svoje športovo-technické komisie, ktoré daný šport riadia. Aktuálne zastrešujeme 11 športov, riadime reprezentáciu, domáce podujatia, ligy a súťaže. Zväz organizuje aj medzinárodné podujatia na území Slovenska, napríklad Slovak Open v tenise na vozíku v Trnave funguje už 30 rokov. Na výkonnom výbore vedieme diskusiu aj o ďalších športoch, ktoré by k nám mali pribudnúť, konkrétne CP futbal a parabedminton. Pre dorast niekoľko rokov organizujeme v Dolnom Kubíne Športové hry mládeže aj s medzinárodnou účasťou. Už 10. septembra sa začína ďalší ročník a veríme, že pritiahne záujemcov z celého Slovenska. Súčasťou podujatia bude aj medzinárodný turnaj v CP futbale, účasť potvrdilo už niekoľko krajín, čomu sa veľmi teším. Nech prinášame atraktívne veci, nech sa rozvíjajú a nech rastú.
Jedna z najťažších disciplín je propagovať šport zdravotne znevýhodnených a organizácie, ktoré ho podporujú. Pustíte sa aj do tejto výzvy?
Budovať poznateľnosť nášho zväzu, posúvať ďalej jeho reklamu a marketing – aj to je rozsiahla agenda, ktorej sa chceme nasledujúce štyri roky intenzívne venovať. Nech sa o našej práci dozvie čo najviac ľudí, nech nám to uľahčí hľadať nové talenty a priťahovať k nám mladých začínajúcich športovcov.
Kde budete hľadať financie na to, aby ste svoje plány mohli zrealizovať?
Máme tri základné piliere financovania. Prostredníctvom zmlúv s Ministerstvom cestovného ruchu a športu a s Fondom na podporu športu. Ďalej sú to granty, o ktoré sa pravidelne uchádzame, získavanie dvoch percent z daní a napokon vďaka reklame a dobrému marketingu. Všetko so všetkým súvisí. Požiadavky často prevyšujú naše možnosti, a preto nemôžeme byť odkázaní iba na jeden typ financovania. Máme často výborné projekty a dobré programy, len nám na ich realizáciu chýbajú prostriedky. Samozrejme chcem rásť ekonomicky aj finančne.
Do roku 2030 sú to celkom náročné výzvy. Čo bude ale tá úplne prvá, do ktorej sa už zajtra pustíte?
Prvá méta je dostať čo najviac športovcov na najbližšie letné paralympijské hry v Los Angeles, kvalifikácie sa budú končiť až v roku 2028. Priamu miestenku nemá zatiaľ nikto istú, no dobrú štartovaciu pozíciu má Veronika Vadovičová, Radoslav Malenovský v parastreľbe a naša trojica Peter Lovaš, Boris Trávniček a Ján Riapoš v parastolnom tenise. V boccii už nie je aktívna dvojica Michaela Balcová, Samuel Andrejčík, ale paralympijskú medailu by konečne rád vybojoval Robert Mezík. Plus môžu prekvapiť mladí hráči v tomto športe. Dynamicky sa rozvíja aj paralukostreľba. Mojou úlohou ako predsedu Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov je vytvoriť celému spektru našich športovcov čo najlepšie podmienky.
S Jánom Riapošom sa rozprávala Eva Bacigalová
Foto: archív SZTPŠ
