Takmer dekádu patrili Michaela Balcová a Samuel Andrejčík k špičkovým hráčom boccie v európskom a neskôr aj vo svetovom meradle. Od roku 2016, keď priniesli prvé zlaté medaily z paralympiády v Riu de Janeiro, to boli práve oni, koho sa konkurencia snažila napodobniť, dobehnúť a ideálne aj poraziť. Väčšinou márne. Miška a Samo sa stali vzorom a inšpiráciou pre množstvo hráčov z celého sveta a aj vďaka nim sa o šport zdravotne ťažko postihnutých začali aj na Slovensku viac zaujímať novinári a verejnosť.
História boccie má už veľa dôkazov o tom, že je možné hrať ju na reprezentačnej úrovni aj do vysokého veku, o to viac prekvapila informácia, že obaja naši športovci, obaja dvadsiatnici, s reprezentáciou Slovenska končia. Medzinárodná športová federácia boccie BISFed totiž preklasifikovala ich zdravotný stav a navrhla ich preradenie z kategórie BC4 do kategórie BC5.
„Mohla by som teda síce pokračovať v kariére v kategórii BC5, ale tá funguje len na národnej úrovni. Medzinárodné turnaje sú iba priateľské a kategória BC5 nie je ani súčasťou paralympijských hier. Za týchto okolností nemá pre mňa význam venovať sa boccii ako aktívna hráčka,“ vysvetľuje dôvody svojho rozhodnutia ukončiť reprezentačnú dráhu Michaela Balcová a rovnako to vníma aj Samuel Andrejčík. „Vidina paralympijských hier bola pre mňa vždy tou najväčšou motiváciou, ktorá ma hnala ďalej. Teraz, keď chýba, som dospel k rozhodnutiu svoju aktívnu športovú kariéru skončiť. Zmena klasifikácie mi ju znemožnila.“
Miška sa drží pozitívneho pohľadu na svet, podľa ktorého pre nás každý koniec predstavuje šancu na nový začiatok. Má veľa dôvodov byť hrdá na všetko, čo dosiahla, a pred ňou sú nové možnosti, ako zúročiť to, čo sa naučila. „Za pätnásť rokov v boccii, z toho deväť na medzinárodnej úrovni, som získala maximum z toho, čo sa získať dalo. Nič z toho by nebolo možné bez pomoci mojej rodiny, tímu a mojich najbližších. Musím povedať, že mám pri sebe tých najlepších ľudí na svete, každý deň sú tu pre mňa, podporujú ma a motivujú nikdy sa nevzdávať. Do konca života im budem nesmierne vďačná a musím povedať, že mám veľké šťastie.“
Svoje ďalšie pôsobenie vidí jednoznačne na pozícii trénerky boccie, kde má šancu bohaté skúsenosti odovzdávať našim juniorom. Tejto profesii sa pod hlavičkou športového klubu ALTIUS venuje už päť rokov, dokonca aj ako motivátorka v národnom projekte SME SI ROVNÍ už pre bocciu nadchla niekoľko záujemkýň. „V tomto štádiu sa, samozrejme, ešte nedá tvrdiť, že sa raz stanú reprezentantkami, podstatné však je, že majú záujem v tréningu pokračovať.“ Miška zostáva súčasťou tímu motivátorov aj v pokračovaní projektu SME SI ROVNÍ, takže okrem výberu voľnočasových a pohybových aktivít vie klientom so zdravotným znevýhodnením pomôcť aj v sociálnej oblasti.
Rovnako Samuel Andrejčík stratil dôvod pokračovať ako hráč boccie v kategórii BC5 a svoju budúcnosť vidí v oblasti prípravy športových podujatí. „Stal som sa právoplatným členom športovo technickej komisie pre bocciu a rád by som sa venoval organizácii slovenských turnajov a ich súťažiam. Máme už v boccii dvoch medzinárodných rozhodcov, no medzi technickými delegátmi by som v prípade úspešného zvládnutia skúšky bol prvý.“ Uplynulé tri roky pracoval aj Samuel ako motivátor v projekte SME SI ROVNÍ, niekoľkí klienti sa vďaka nemu tiež zamilovali do boccie a ďalším sa dlhodobo venoval, aby vylepšoval ich športové schopnosti a zručnosti. V pokračovaní projektu Samo nebude chýbať a aj to je jedna z ciest ako pre šport, v ktorom dosiahol všetko, čo sa dalo, získať svojich nasledovateľov.
Redakčne pripravila: Eva Bacigalová
Foto: Archív SZTPŠ
