Jeden múdry človek raz povedal, že nie je dôležité, čo sa nám stalo, ale ako na to zareagujeme. Môže sa vám napríklad zdať, že s vaším zdravotným stavom bude najlepšie šetriť sa, vylúčiť extrémne výkony, obmedziť prudké pohyby a vôbec – nič nepreháňať a čo najviac oddychovať. Helena Kašická sa však riadi múdrosťou múdreho človeka a robí to presne naopak. S diagnózou krehkých kostí veľa cestuje, niekedy aj trojfázovo (!!) trénuje a zbiera víťazstvá ako tanečnica na vozíku. Aktuálny súčet jej titulov z majstrovstiev sveta je desať, pričom štyri najčerstvejšie vytancovala v novembri 2023 v Janove.
Po pohybe túžila už od útleho detstva, navyše bez neho začala priberať. Keď sa však radila s lekárom, aký šport by bol pre ňu vhodný, rázne ju schladil. „V mojej situácii je vraj najbezpečnejší šach. Naveľa bol ešte ochotný súhlasiť so stolným tenisom, no veľmi skoro som zistila, že sa pri hre častejšie udriem pálkou po hlave ako trafím do loptičky. Pochopila som, že tadiaľto cesta nevedie a potajme som sa rozhodla vyskúšať tenis na vozíku. Nuž, dopadlo to rovnako ako so stolným tenisom. Na veľkej ploche ihriska som väčšinou loptičku nedokázala dobehnúť a pred rýchlo letiacimi strelami som uhýbala. Bolo jasné, že tenistka zo mňa nebude, ale nedalo sa nevšimnúť, že som nabrala svalovú hmotu, schudla a ešte sa aj opálila,“ usmieva sa.
Osudová cesta autom
Keď mala Helenka ešte ako žiačka základnej školy možnosť vyskúšať si tanec na vozíku, už sa lekára pre istotu na nič nepýtala a išla do toho. Hovorila si, že tanec predsa nie je šport a nič vážne sa jej pri ňom nemôže stať. Nemohla sa viac mýliť.
Presný názov disciplíny, ktorej sa odvtedy venuje, je tanečný šport na vozíku, a stali sa jej úspechy a víťazstvá, odriekanie aj drina, radosti a sklamania. Takže sa jej vlastne nemohlo stať nič lepšie. „Spočiatku som tancovala len občas a v skupine. Bavilo ma to však stále viac. Ako malá som snívala o tom, že raz budem baletkou alebo krasokorčuliarkou, tanec je napokon pre mňa vhodnou kombináciou oboch športov. Dodnes krasokorčuľovanie sledujem, motivuje ma a mnohé prvky z neho dávam do tanca.“
Ukázalo sa dokonca, že práve tanec Helenkinmu zdraviu veľmi prospieva. Pravidelným pohybom spevnila svalstvo, a tak sú jej krehké kosti dokonca viac chránené pred prípadným zranením. „Aj môj lekár musel napokon pripustiť, že šport mi pomáha. Keď som si dala dlhšiu prestávku, okamžite to videl na zhoršených výsledkoch a presviedčal ma, aby som sa k tancu vrátila,“ spomína. Osudové stretnutie s Petrom Vidašičom sa udialo náhodou. Ocitli sa spolu v jednom aute na ceste na tanečný kemp, a potom už udalosti nabrali rýchly spád.
Peter sa stal najprv Helenkiným trénerom, aj keď treba priznať, že spočiatku to medzi nimi slušne škrípalo. Nebolo pre neho jednoduché poradiť si s jej tvrdohlavosťou a papuľnatosťou. Napokon však zistili, že ich spoločná vášeň pre tanec je silnejšia ako rozdielne názory na tréningové postupy, stali sa veľmi dobrými priateľmi a tanečnými partnermi.
Čoraz častejšie spolu vystupovali pred publikom, čo Helenku veľmi bavilo, pretože dostávala skvelú spätnú väzbu, no zrazu z ničoho nič zistila, že trénujú aj trikrát (!!) denne a Peter s ňou ráta aj na tanečné súťaže. „V tom čase som ešte nebola nastavená na súťaženie a nemala som ani takú ambíciu. Úplne mi stačilo, keď nám na plese ľudia zatlieskali. Súťažné tancovanie je však oveľa náročnejšie. Presnejšie povedané – je to masaker. Pochopila som to, keď sa Peter rozhodol, že budem jeho partnerkou na blížiacich sa majstrovstvách sveta v tancoch na vozíku. Nepresviedčal ma, aby som šla, ba dokonca ma ani neprosil. On mi to jednoducho oznámil,“ smeje sa. „Vzápätí nasadil také tréningové tempo a mentálnu prípravu, že som mu zničená dva týždne pred podujatím povedala, že po majstrovstvách sveta okamžite s tancom končím. Na súťaž sme šli pohádaní, ale na moje obrovské prekvapenie sme získali druhé miesto v latinskoamerických tancoch a tretie v štandardných. Nuž, po niečom takom len ťažko obhájite, že chcete s tancovaním prestať. Okolnosti ma prinútili pokračovať,“ hovorí dnes pri spomienke na zlomové okamihy s úsmevom.
Ťažký život perfekcionistky
Nič nie je také dobré, aby to nemohlo byť ešte lepšie. Myslia si perfekcionisti a trvalo si tým komplikujú život. Túžba po dokonalosti ich síce neustále motivuje sa zlepšovať, no na druhej strane ich stresuje, lebo so žiadnym (nedokonalým) výsledkom nie sú dostatočne spokojní. Ak k tomu pridáte pocit zodpovednosti, dostanete sa pod enormný tlak. „Samozrejme, že aj pre mňa boli naše prvé úspechy motivačné. Ak sme však chceli zbierať ďalšie, z každodenného tvrdého tréningu už nebolo úniku,“ pokračuje Helenka Kašická. „Množstvo vecí som sa učila za chodu, často so slzami v očiach. Dnes už rozumiem aj tomu, prečo na mňa tréner kričí, keď niečo nerobím dobre. Je to súčasť tréningu mentálnej odolnosti. Keď na mňa zakričí počas single tanca na súťaži, naozaj ma to namotivuje. Zarazilo ma však, keď po tanci Peter nerozprával. Preľakla som sa, že náš výkon bol taký zlý, že sa hnevá a ignoruje ma. V skutočnosti to bolo také dobré, že nemal čo povedať. Ale k tomu sa priznal až po súťaži.“
Rovnako ako na tanci záleží správnej perfekcionistke aj na kostýme. Tanečníci a tanečníčky na vozíkoch nemajú väčšinou konfekčné postavy a úlohou kostýmu je prikryť to, čo treba a zdôrazniť to, čo stoji za to. „Doba sa mení a s ňou aj tanečné kostýmy. Nie je to tak dávno, keď boli vozičkári dosť zaoblení. Po dávkach tvrdého tréningu sa však aj mne sformoval pás a mám dôvod ho zvýrazniť. Áno, tanečníci sú sebavedomejší a môžu si dovoliť odhaliť viac ako pred pár rokmi. Aj mňa teší, že naše kostýmy sa stále viac svojou výpravnosťou podobajú na kostýmy zdravých tanečníčok. Vidím však tiež, že reprezentantky Brazílie či Mexika idú tou najodvážnejšou cestou a my Európanky sa niekedy nestačíme čudovať.“
Keď je vozík ako veža
Brazílčanky a Mexičanky však možno pre zmenu žasnú pri pohľade na Helenkin športový vozík, vylepšený tak, aby pri tanci nebol záťažou, ale praktickou a elegantnou pomôckou. Je vyšší, odľahčený a teda oveľa rýchlejší ako štandardný vozík, navyše sa s ním vďaka tomu dajú robiť krásne tanečné rotácie. „Je ako veža. Mimo tanečného parketu skoro nepoužiteľný, ale zato na ňom priam rozmaznaný. Oveľa skôr zoderiem vozík ako vyšúcham topánky,“ nezaprie Helenka svoj humor. Teší sa tiež, že už sú preč časy, keď sa jej kosti pri najmenšom tlaku lámali a ona trávila v sadre celé mesiace v nemocnici. Na intenzívne tréningy chodieva s radosťou, lebo vie, že práve tie ju udržujú v dobrej fyzickej kondícii. O mentálnu kondíciu sa zas postarajú klienti v práci. V civile je Helena Kašická účtovníčkou, ktorej život sa riadi vlnami v podobe fixných termínov na vyplácanie miezd, podávanie daňových priznaní alebo platieb dane z pridanej hodnoty. Aj na zahraničné cesty si tak často musí brať počítač a úradovať, pretože vyhrať tanečnú súťaž môže, ale včas zaplatiť dane musí.
Blahoželáme Helene Kašickej a jej tanečnému partnerovi Martinovi Šolcovi k víťazstvu v ankete Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov v kategórii Súťažná dvojica/súťažný tím.
Podľa rozprávania Heleny Kašickej napísala Eva Bacigalová
Foto: archív SZTPŠ a archív Helena Kašická
