Ešte aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí zavolajú na na Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov a oznámia, že by chceli ísť na paralympiádu a že ich môžeme rovno pridať na zoznam reprezentantov. Nie, nie sú členmi žiadneho športového klubu, dokonca väčšinou športujú len rekreačne, ak im vyjde čas, ale to hádam nie je problém. Veď ide „len“ o paralympijské hry a oni dostali chuť si ich vyskúšať a tak trochu nám vlastne pomôcť. 😊
Pri historkách kolegov, ktorí tento typ hovoru absolvujú, sa vždy neveriacky usmievam, krútim hlavou, no hlavne si vybavím mojich súvislých 25 rokov strávených na pozícii trénera slovenského parastolného tenisu. V ostatných rokoch sa dokonca zameriavam na kategóriu TT2, čo sú vozičkári s vysokou mierou obmedzenia pohybu strednej časti trupu a nôh a strednou úrovňou obmedzenia pohybu rúk. Mojimi zverencami, ktorých budem sprevádzať aj na paralympiáde v Paríži, sú teda Martin Ludrovský, Peter Lováš a Ján Riapoš. Jankovi robím aj osobného trénera, keďže sa naozaj poznáme viac ako štvrťstoročie a výsledkom našej spolupráce a vzájomnej dôvery je súvislý a veľmi dlhý rad Jankových neuveriteľných športových výsledkov. No veď uznajte – je to normálne, aby mal športovec taký výtlak a kondíciu, že sa dokáže kvalifikovať na ôsmu paralympiádu?
Recept na úspech
Často dostávam otázku, ako je to možné. Aké trénerské tajomstvo je za tým, že môj zverenec patrí aj po päťdesiatke do svetovej špičky parastolného tenisu a desí svojich súperov? Sklamem vás. Žiadne nečakané, dobre premyslené a rafinované taktiky za tým nehľadajte. Za dobre ukryté tajomstvo úspechu našej spolupráce s Jankom Riapošom môžete pokojne považovať napríklad môj bicykel. A Jankovu pružnosť. Ako predseda Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov a aj Slovenského paralympijského výboru má na starosti obrovskú agendu, keď teda príde reč na to, kedy a kde budeme trénovať, rozhodujúce slovo má on. Ja sa mu viem prispôsobiť. Často trénujeme v Hlohovci, kde žijem, keď je však Janko akurát v Piešťanoch alebo niekde nablízku, sadnem na bicykel a idem za ním. Športové haly aj ich bezbariérovosť v širokom okolí máme zmapované, niekedy sa teda ani nenazdám, a hoci to nebolo v pláne, o pár hodín v niektorej z nich trénujeme. Hráme stolný tenis a bavíme sa pritom. Dokonca by som to ešte upresnil – zabávame sa, podpichujeme a pridávame k tomu trochu tréningu. Možno tajomstvo úspechu spočíva práve v tom, že trénujeme kontinuálne celý rok, nielen pár mesiacov pred dôležitým podujatím.
Janko sa tak neustále udržuje v hernom nastavení, ba dokonca chodieva so mnou hrávať aj trnavskú stolnotenisovú ligu zdravých športovcov, čo je užitočná súčasť jeho výkonnostného napredovania. K tomu patrí ešte aj rehabilitácia a posilňovanie s kondičným trénerom Danom Medom a psychický tréning. Ten dostávam ja od neho. Janko je perfekcionista a maximalista, toho nemám čo naučiť. 😊 Ak ho niečo vôbec dokáže vyviesť z miery a úplného sústredenia na hru, môže to byť napríklad zle nastavená klíma v hale, ktorá naozaj neprospieva jeho zdraviu.
Dôvod na dobrú cigaru
Tak ako prechádzajú aj parašportovci sériou kvalifikácií, majstrovstiev a turnajov a medzi paralympiádami na nich zbierajú body, aby mali šancu dostať sa na najväčšie športové podujatie, tak to podobne jednoduché nemajú ani tréneri. Aj tí sa musia nominovať a rovnako ako celú výpravu a realizačný tím ich musí odsúhlasiť športovo-technická komisia. A hoci už niekoľko rokov hovorím, že by som mal s touto prácou skončiť, lebo dôchodok som si predstavoval trochu inak, do Paríža s našimi reprezentantmi v parastolnom tenise idem aj spolu s trénerským tímom Viktória Lučenková, Andrej Bardoň a Dušan Michalka. Pre mňa to teda bude siedma paralympiáda a urobím všetko preto, aby sa naši hráči domov opäť vrátili s medailami. Hráčov, ktorí budú ich súpermi, už máme po tých rokoch veľmi dobre zmapovaných, musíme však myslieť na to, že rovnako poznajú aj oni nás. Po jednej z posledných úprav pravidiel je napríklad povolené, aby tréner radil hráčovi aj počas zápasu, keď práve nie je loptička v hre. A ja už trochu tuším, pri kom to využijem a pri kom si dám naopak pozor, aby som ho počas koncentrácie na zápas nevyžiadanými radami nevyrušil. Pretože niektorí si to prajú a iní nie.
Pred mnohými rokmi sme práve s Jankom Riapošom zaviedli zvyk, z ktorého sa stala tradícia: po každom jeho víťazstve a zlatej medaile sme si vždy v pokoji, niekde v tichom kúte mimo najväčšieho ruchu, vychutnali dobrú cigaru. Na športovcov sme ich už naozaj vyfajčili neúrekom, čo je Jankova vina, lebo neustále vyhráva. Keď sme túto tradíciu rozšírili na akékoľvek medailové umiestnenie, vôbec už nebola šanca ju prerušiť.
Držte nám palce, aby sme mali dôvod na dobrú cigaru aj po výkonoch našich parastolných tenistov na XVII. Letnej paralympiáde v Paríži. A ak ich nestihneme pribaliť do batožiny, určite veľmi rád vybehnem kúpiť ich hoci aj priamo na Champ-Élysées.
Podľa rozprávania Jána Lackoviča napísala Eva Bacigalová
Foto: archív SZTPŠ
