Paralympijské hry sa už blížili do finále, keď dostala skupinka fanúšikov slovenského parahokeja šancu vycestovať do Milána a povzbudiť našich hráčov počas ich posledného zápasu. Odlietali sme v piatok trinásteho, aby sme ich v sobotu štrnásteho mohli vidieť a v nedeľu pätnásteho sa vrátiť domov. Všetko dopadlo na jednotku! Dokonca v zápase Slovenska s Japonskom padol tesne pred jeho záverom aj jediný gól (do japonskej bránky) a víťazstvo zabezpečilo našim hráčom na paralympijskom turnaji konečné siedme miesto.
Bola to dráma.
Ale tú sme tak trochu prežívali celé tri dni. Väčšina z našej fanúšikovskej skupinky totiž prvýkrát v praxi videla a rukolapne zažila, aké komplikované je cestovanie vozičkára. Absolvovať celú cestu, dostať sa na štadión, fandiť našim a ešte aj prvýkrát v živote navštíviť mesto, ktoré nesie jeho meno, sa rozhodol náš kolega, vedúci Centra včasnej pomoci národného projektu Sme si rovní II. Milan Kašiak. Vozičkár.
Vyrážame
Milan sa tešil nielen na športový zážitok. Chcel využiť aj to, že parahokejové zápasy sa odohrávali v talianskom Miláne a on ako milovník histórie by mohol na vlastné oči vidieť najznámejší architektonický objekt – katedrálu Duomo – a súčasne vôbec prvýkrát v živote navštíviť mesto, ktoré nesie jeho meno. 😊 My ostatní sme vďaka Milanovi boli v praxi svedkami toho, ako vyzerá cestovanie s vozičkárom.
Už odlet z Bratislavy bol vizuálne zaujímavý. Do malého lietadla sa totiž nenastupovalo známym „rukávom“, ale iba po schodíkoch. Milan to mal zložitejšie. Najprv presadol zo svojho vozíka na uzučkú lavičku na kolieskach, aby jeho vozík stihli naložiť do batožinového priestoru, a potom ho hasičským autom s plošinou premiestnili na palubu lietadla ako posledného pasažiera. Z lavičky si vlastnými silami presadol na klasické sedadlo pri uličke a počas krátkeho letu naberal sily na to, čo malo prísť. 😊
Sme tu!
Letisko pri Miláne je veľké, dobre organizované a bezbariérové. Milana tentoraz premiestňovali z lietadla na zem o dosť sofistikovanejšou plošinou so šoférom aj osobným asistentom, ktorý sa staral o Milanovu bezpečnosť až po okamih, keď opäť presadol na svoj invalidný vozík. Bolo skvelé, že z našej partie mal vždy kto niesť jeho batožinu alebo tlačiť vozík, lebo tempo svižne chodiacej skupiny by nedokázal udržať. Nakoniec sme až takí svižní neboli, pretože akonáhle sme sa presúvali medzi poschodiami, museli sme vyhľadať výťah. Vždy sme ho našli, no často na vzdialených miestach a s istotou, že znova budeme blúdiť, kým sa ako skupinka opäť nájdeme.
Z letiska do asi 50 kilometrov vzdialeného Milána nás odviezol rýchlovlak. Aj s invalidným vozíkom sa doň dalo nastúpiť úplne bez problémov, no ochotný sprievodca pre Milana ešte vyklopil špeciálnu plošinku, aby ani náhodou nezapadol malými kolieskami do medzery medzi nástupišťom a vagónom. Do hotela sme to z hlavnej vlakovej stanice mali necelý kilometer. Pekná prechádzka – ibaže prevažne po typickej dlažbe historického mesta z takzvaných mačacích hláv, čo vozičkár bez cudzej pomoci naozaj nezvláda.
Z toho istého dôvodu sa slušne predĺžil aj náš podvečerný výlet do centra mesta. Najprv sa zorientovať v labyrinte milánskeho metra, zistiť, kde sa nachádza plošina pre vozičkára a kto ju obsluhuje, ktorým výťahom sa dostaneme zo žltej trasy na zelenú a zo zelenej na úroveň námestia pred katedrálou Duomo, no a, samozrejme, dôsledne vybrať reštauráciu, v ktorej si dáme spaghetti carbonara al dente tak, aby do nej neviedli dva schody a aby medzi stolmi a ohrievačmi prekľučkoval aj Milan.
Deň D
Ak sme chceli stihnúť zápas našich parahokejistov, ktorý sa začínal na pravé poludnie, museli sme na druhý deň vyštartovať z hotela už okolo desiatej. Mali sme šťastie na ochotný personál kyvadlovej dopravy. Ich dodávky boli perfektne vybavené – Milan nemusel presadať, priamo na vozíku vošiel po plošine do zadnej časti auta, kde šofér ho viacbodovo zafixoval, aby sa počas jazdy náhodou neprevrátil. Až k aréne sme sa pre prísne bezpečnostné opatrenia nedostali a vystúpili sme podobne ako ostatní fanúšikovia asi tristo metrov pred ňou. Rozpršalo sa, čo nie je pre vozičkára dobrá správa. Nemal by zmoknúť a na neurčito dlho sedieť vo vlhkom prostredí. Milan bol však zodpovedne pripravený na všetky varianty počasia – mal teplú zimnú bundu, rukavice a pršiplášť. Mohli sme sa aj spolu s ním „rozbehnúť“ do haly a nasledujúce dve hodiny sledovať parahokej svetovej úrovne, kričať, skandovať a fandiť nášmu tímu. Aj keď rozdelení – pre vozičkárov bola vyhradená samostatná plošina v aréne, ľahko dostupná a s dobrým výhľadom, my ostatní sme sedeli o pár metrov ďalej v hľadisku.
Slovenskí parahokejisti zdolali Japonsko 1:0, takže naše fandenie fungovalo. 😊Niekoľko členov našej fanúšikovskej výpravy sa po zápase dokonca na pár minút dostalo do šatne k hráčom, aby im mohli osobne poďakovať za skvelú hru a aj skvelý výsledok. Čakala nás však ešte celkom prozaická, a keďže čoraz viac pršalo, tak aj dynamická cesta späť na hotel. Spočívala v jazde autobusom, prestupe na metro, prechode z jednej linky na druhú a nájdenie tej správnej plošiny, ktorá Milana na invalidnom vozíku vo finále vyviezla z podzemia čo najbližšie pri našom hoteli.
Spoločnými silami sme to zvládli. Často sme sa s otázkami obracali na personál v metre, vo veľkých dopravných uzloch sa všade vyskytovali hliadkujúci policajti a aj tí nás ochotne navigovali vždy, keď to bolo potrebné.
Deň návratu
Trochu sme stratili ostražitosť, keď sme v posledný deň mali v itinerári len jeden bod programu – stihnúť lietadlo, ktoré nás odvezie späť do Bratislavy. To predsa nemôže byť problém, vraveli sme si, a pritom sme si nevšimli, že v nedeľu jazdia vlaky z Milána na letisko menej často ako vo všedný deň. Malo to pozitívny efekt na našu kondičku a negatívny na našu psychiku – na vlak sme museli reálne utekať a aj Milan bol „dotlačený“ k rýchlosti, ktorou ešte asi nezažil. Našu bežiacu úderku obsahujúcu vozičkára našťastie včas zaregistroval výpravca a bol pripravený pozdržať odchod vlaku, aby sme sa všetci bezpečne ocitli na palube.
Stihli sme napokon bez stresu a načas doraziť aj k našej odletovej bráne, pričom vozičkár musí byť pri nej už hodinu pred odletom (lebo vozík). Hoci do lietadla nastupuje ako posledný (opäť s pomocou špeciálnej plošiny). Po trojdňových dobrodružstvách na cestách sme už ako bežnú vec vnímali hasičské auto, ktoré čakalo na Letisku M. R. Štefánika v Bratislave, aby nášho kamaráta Milana naposledy presunulo z lietadla na pevnú zem.
Možno by on svoje milánske zážitky popísal trochu inak, no my – chodiaci – sme vďaka nemu dostali drsnú, no veľmi praktickú lekciu každodenného života vozičkárov. Všetko sa dá. S malou pomocou priateľov.
Blog napísala Eva Bacigalová
Foto: Milan Kašiak, Eva Bacigalová, archív SZTPŠ
