Ak má Jozef Široký nejaký problém, nejde za lekárom, ale na strelnicu. Tá ho vraj vždy vylieči. Robí to tak viac ako päťdesiat rokov, a keďže sám nedávno prekročil osemdesiatku, jeho recept pozoruhodne funguje. Stále sa totiž venuje aktívnej športovej streľbe, vychováva mládež, trénuje skupinu seniorov. Jeho rukami prešlo množstvo talentovaných strelcov a bol to on, kto k paralympijským medailám priviedol Veroniku Vadovičovú aj Radoslava Malenovského. Je predsedom a trénerom Športovo streleckého klubu Vištuk a malú obec neďaleko Bratislavy dostal do centra svetového streleckého diania.
Viesť klub viac ako polstoročie, budovať ho od úplných začiatkov a napokon dosiahnuť fantastické úspechy – to znie ako príbeh z motivačnej knihy. Tušili ste už pred založením klubu, že športová streľba vás bude sprevádzať celý život?
Vôbec to tak nevyzeralo. Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia existoval len jedna veľká organizácia Zväzarm, ktorá združovala všetky druhy športu. Išli sme sa s bratrancom pozrieť na jej strelecké preteky u nás vo Vištuku a mohli sme si aj zastrieľať. Na druhý deň mi niekto z organizátorov volal, že som súťaž vyhral. Neveril som vlastným ušiam. Hneď mi aj ponúkli možnosť stať sa členom klubu. Neváhal som ani chvíľu. Takto nepravdepodobne mi do života vstúpila športová streľba a stala sa mojím osudom.
Nebola to však len streľba. Vás postupne zhltlo všetko, čo súvisí aj s organizovaním športových podujatí.
Aj to ma začalo veľmi baviť. Tak veľmi, že keď som hľadal vhodný priestor, kde by sa mohla vybudovať strelnica, našiel som ho na pozemkoch, na ktorých mali kedysi vinohrad moji starí rodičia. Súhlasil aj odborník na balistiku. Prešli sme spolu celý Vištuk, zvažovali, kde je dobré svetlo, vhodná poloha a kde strelci nebudú ohrozovať ľudí napríklad pri práci vo vinohradoch. Potom bolo potrebné už len zarovnať pozemok s buldozérom. 😊 Keď začali na strelnici pribúdať športovci, stačilo vždy len znova vziať buldozér a priestor rozšíriť. Dnes dokáže na vištuckej strelnici komfortne fungovať až 24 strelcov naraz.
Ako predseda klubu som mal na starosti nielen prípravu a tréning skúsených strelcov, ale aj prácu s mládežou. A nielen vištuckou. Každý týždeň som cestoval do Bratislavy na školu pre zdravotne znevýhodnené deti na Mokrohájskej ulici a aj tam som viedol strelecký krúžok. Počet nadšených záujemcov pribúdal tak rýchlo, že nebolo v mojich silách pravidelne dochádzať do hlavného mesta, viesť všetky strelecké aktivity vo Vištuku a ešte aj chodiť do zamestnania. Dohodli sme sa teda, že mládež z Mokrohájskej bude chodievať na tréningy na strelnicu vo Vištuku.
Nežná revolúcia v roku 1989 priniesla zásadné zmeny aj do športu a Zväzarm sa rozdelil na jednotlivé športové zväzy. Vznikol samostatný športovo strelecký zväz a vy ste založili Športovo strelecký klub Vištuk. Ako sa medzi vašimi zverencami ocitli aj športovci so zdravotným znevýhodnením?
A keď som v roku 1999 organizoval majstrovstvá Slovenska v športovej streľbe, zapojil som prvýkrát do pretekov aj zdravotne znevýhodnených. Ten nápad tak nadchol Helenu Hankovú, vtedajšiu šéfku Zväzu telesne postihnutých športovcov, že mi navrhla, aby som sa stal trénerom strelcov so zdravotným znevýhodnením.
Ďalší človek, ktorý vám zásadne zmenil život. Ale tým sa zmeny neskončili. Okrem trénovania telesne postihnutých športovcov ste sa sám stali aktívnym a mimoriadne úspešným reprezentantom v športovej streľbe. Aj to bola náhoda?
Vlastne áno. Kto chcel začať súťažiť na medzinárodných pretekoch, musel prejsť takzvanou klasifikáciou, ktorá stanovila mieru postihnutia a zaradila športovca do príslušnej kategórie. Absolvoval som to s niekoľkými deťmi, medzi ktorými bola vtedy napríklad aj trinásťročná Veronika Vadovičová. Sám som po úraze bedrového kĺbu strávil ako dieťa celé roky v nemocniciach, prakticky som nechodil a až po operácii v pätnástich rokoch sa môj stav zastabilizoval. Mám však jednu nohu kratšiu a zhoršenú chôdzu, spĺňal som teda predpoklady na to, aby som mohol byť aj ja klasifikovaný ako športovec so zdravotným znevýhodnením. Vyhodnotila to tak komisia na majstrovstvách sveta v športovej streľbe v roku 1999. Bol som sa na ne pozrieť hlavne ako funkcionár, no využil som možnosť nechať sa klasifikovať a aj si zastrieľať – a spravil som limit na účasť na Paralympiáde v Sydney v roku 2000.
Veronika Vadovičová si tiež prišla len tak zastrieľať?
Áno a skončila na treťom mieste. Mala iba trinásť rokov, no porazila mnohých skúsených hráčov, víťazov súťaží a majstrov Európy a takisto sa vo svojej kategórii klasifikovala na paralympiádu do Sydney. Napokon sme ich spolu absolvovali päť a všetky boli veľmi úspešné. Veronika Vadovičová nakoniec strávila ako členka Športového streleckého klubu vo Vištuku osemnásť rokov, potom sa stala súčasťou Športového centra polície a dodnes sú spolu s Radkom Malenovským jediní zdravotne znevýhodnení športovci, ktorí robia šport profesionálne.
Manažér pre všetko
Keď začala Veronika zbierať úspechy po celom svete a hlavne zviditeľňovať šport zdravotne postihnutých, zaznamenali ste aj vo vašom klube zvýšenie záujmu o športovú streľbu z radov záujemcov s hendikepom?
Na vištuckej strelnici sa začali pravidelne stretávať desiatky strelcov na vozíku alebo s iným znevýhodnením. Nie raz sme cestovali na súťaž tak, že som bol ako šofér, tréner a vedúci výpravy zodpovedný aj za pätnástich ľudí s nejakým typom postihnutia. Keď sa o nás od Veroniky Vadovičovej dozvedel Radko Malenovský, hľadal prácne Vištuk na mape. Napokon sme my traja vytvorili strelecký tím, ktorí nám závideli vo Veľkej Británii, Nemecku alebo Austrálii. Vyhrávali sme všetko, čo sa len dalo. Naposledy v roku 2024 Majstrovstvá Európy v Granade v mixe.
Ale veď vtedy ste mali už 79 rokov!
Byť manažérom pre všetko ma stále drží vo forme. Je zvláštne, ako sa môj športový život vyvíjal, veď pôvodne som chcel byť iba trénerom. Nie aktívnym športovcom. Dnes mám osemdesiat, stále štartujem aj na súťažiach so zdravými a majú problém nado mnou zvíťaziť. Aj celé osadenstvo vištuckého streleckého klubu motivuje k tréningom hlavne to, aby ma jedného dňa konečne niekto porazil. 😊
Mať dobrú motiváciu, trpezlivosť, pevnú ruku a presnú mušku nie je to jediné, čím musí správny strelec disponovať. Dokážete im dodať aj odvahu a sebadôveru?
Veriť sebe a svojim schopnostiam je úplne najdôležitejšie a vždy som svojich zverencov k tomu viedol. Ak sa pre šport nadchnú, nielenže zabudnú na to, že majú nejaké ochorenie, no ani o tom nevedia a začnú posilňovať. Veď len samotná puška váži 5,5 kila. Kto chce strieľať, musí ju vedieť zdvihnúť. Máme tu deväťročného chlapca, ktorý miluje streľbu, hoci je menší ako samotná zbraň. A tiež nikdy nezabudnem, ako si Radko Malenovský nabíjal pušku tak, že si musel brok najprv dať medzi zuby a potom do zbrane, lebo mal také slabé ruky. Veď sme mu aj vraveli, že preto tak dobre strieľa, lebo každý brok pobozká. Dnes dobre strieľa preto, lebo mu aj ruky zmocneli.
Vo ŠSK Vištuk vyrástol Radko aj Veronika, neskôr Kristína Funková, ďalšia reprezentantka Slovenska v športovej streľbe zdravotne znevýhodnených. Medzi vaše najúspešnejšie zdravé strelkyne patrí Daniela Pešková. Vidíte už aj ich nasledovníkov?
Medzi zdravými máme talentované dievčatá vo veku 13 až 16 rokov, tam sa darí vychovávať a podporovať nadané deti. Pri zdravotne znevýhodnených je to horšie. Nasledovníkov Veroniky Vadovičovej niet. Aj v športovej streľbe hrá dôležitú úlohu financovanie. Deťom, ktoré chcú chodievať na súťaže, musia rodičia platiť cestu, štartovné, strelivo. Drahé je aj oblečenie, to sa u nás nepredáva, ale dedí z generácie na generáciu. Sponzori sa do tohto športu veľmi nehrnú. Hľadať financie na to, aby sme ako klub podporili účasť našich strelcov na medzinárodných súťažiach, je niekedy najťažšia časť mojej práce.
Prácu na pozícii trénera zdravotne znevýhodnených strelcov ste ukončili pred deviatimi rokmi, takže časť vašich povinností ubudla. Zostalo vám viac času na klub?
Áno, som stále šéfom Športového streleckého klubu, starám sa o organizáciu podujatí, prípravu našich ciest na súťaže doma aj v zahraničí, zastrešujem pravidelné tréningy. Vlastne som na každom z nich, chýbam len výnimočne, keď sme s reprezentantmi práve niekde na cestách. Vtedy ma však zastúpi moja najmladšia dcéra. Stále si rád chodím zastrieľať so seniormi, ktorí ukončili aktívnu kariéru, ale šport zostal súčasťou ich života. Napokon, pri streľbe neexistuje vekový limit, kedy sa už robiť nedá. Na medzinárodných pretekoch veteránov som videl aj borca, ktorý mal 92 rokov a súťažil. Oproti nemu som stále len junior. 😊 V aktuálnom rebríčku najlepších slovenských strelcov patrím stále do prvej desiatky.
Kompletné informácie o fungovaní Športovo streleckého klubu Vištuk nájdete na webe na www.sskvistuk.sk
