Konečne zima, aká má byť! Povedali si všetci milovníci chladu a ľadu, korčuľovania na zamrznutých jazerách a lyžovania aj v nízko položených lyžiarskych strediskách. Nový rok sa začal riadnymi mrazmi, slušnou dávkou snehu a občas aj neslušnou poľadovicou. To, čo je pre niekoho zimná romantika, je však pre ľudí na invalidných vozíkoch často nepríjemná komplikácia.
Už pri kúpe auta (na ručné ovládanie) musia napríklad myslieť aj na to, kde s ním budú parkovať. Ak napadne sneh, vozičkár bez cudzej pomoci ani pri najlepšej vôli nedokáže očistiť všetky okná, kapotu a strechu vozidla. Garáž alebo aspoň prístrešok nie je teda pre neho luxus, ale úplná nevyhnutnosť.
Jakub
Brodiť sa bielym prašanom v teplých čižmičkách má svoje čaro, dostať sa do práce na elektrickom vozíku, ak napadne hoci len päť centimetrov snehu, je dobrodružstvo. „Mám zimu rád asi tak ako koza nôž,“ priznáva Jakub Nagy, ktorý patrí medzi našich skúsených boccistov. „Stačí, keď je len námraza a ja sa z domu nehnem bez osobného asistenta. V takom období radšej vôbec nevychádzam a zostávam v home office. Som ako medveď, ktorý sa zazimuje a vyjde až na jar,“ hovorí s úsmevom.
Pri nevyhnutých výjazdoch musí mať Kubo na zreteli aj to, že ak je pod nulou, batéria jeho elektrického vozíka sa vybíja rýchlejšie. Do ruksaku tak pre istotu prikladá aj nabíjačku, aby sa nestalo, že niekde zostane bez možnosti pohybu. „Žijem v Bratislave, často využívam aj mestskú hromadnú dopravu. Oceňujem, že sa výrazne zlepšila jej bezbariérovosť. Keďže však bývam v lokalite, ktorá je mierne kopcovitá, musím si dávať veľký pozor hlavne pri ceste nadol. Do kopca ma potlačia aj cudzí ľudia, ak ich o to poprosím, ale ak sa začnem šmýkať z kopca, nikto ma len tak nezastaví. Zatiaľ som sa na snehu či na ľade našťastie nikdy z vozíka nevysypal.“
Monika
Pohyb s vozíkom na ľade bravúrne zvláda Monika Kunkelová. Však aj musí, je súčasťou reprezentačného tímu slovenských curlerov na vozíku. V zime a na ľade jazdia aj v dobe, keď my už sadíme cibuľku, či okopávame zemiaky. Pre curlerov ľad nie je nepriateľ. Musia poznať jeho kvality a dokonca musia rešpektovať, že sa k nemu treba správať s citom a ohľaduplne. „Súčasťou každého zápasu je rituál, ktorému sa hovorí zachladenie kolies. Než sa začne hrať, musia všetci hráči na vozíku opatrne jazdiť za backline (priestor na ľade mimo hracej plochy, pozn. red.), aby sa teplota kolies vyrovnala s teplotou ľadu. Kolesá teplejšie ako ľad ho roztápajú, poškodzuje sa nimi hracia plocha a ešte viac sa šmýka,“ vysvetľuje Monika.
Zručnosti z curlingu sú jej však málo platné v tohtoročných mrazoch, obzvlášť pri poľadovici. Do domu, kde býva, vedie síce komfortná nájazdová rampa, ale akonáhle je pokrytá vrstvou ľadu, stáva sa životu nebezpečnou. „Bola som nútená zrušiť dohodnuté stretnutia, pretože som sa vôbec nevedela dostať z domu. Tak veľmi sa šmýkala.“ Vozičkár má síce o čosi väčšiu stabilitu, keďže sa opiera o štyri body, ale ak z vozíka vypadne, pravdepodobnosť ťažkého úrazu je veľmi vysoká. „Aj pravdepodobnosť, že si v zime sama nenakúpim, je vysoká. Niektoré nákupné centrá totiž odstraňujú sneh zo svojho okolia tak, že ho odhrnú práve na parkovacie miesta pre vozičkárov!“ Imobilným vodičom naozaj nestačí bežné parkovacie miesto. Vozičkárske sú širšie práve preto, aby mohol šofér či šoférka pohodlne presadnúť spoza volantu na vozík a naopak.
Tomáš
Úplne vlastný manuál na pohyb v zlom teréne, ľad a sneh nevynímajúc, má Tomáš Zelina, milovník adrenalínu všetkého druhu. Na svojom konte má napríklad aj „zjazd“ po chodníku z Hrebienka, pričom si na vozíku iba vymenil predné kolieska za krátke lyže. „Používajú sa na bežné detské kočíky, aby sa v snehu nezabárali, tak som ich vyskúšal aj na invalidnom vozíku. Bolo to v pohode, nedá sa to ani označiť za lyžovanie. Šiel som celkom pomaly a vedľa mňa sa rovnakou rýchlosťou spúšťala dcérka na boboch.“
Výbornou kompenzačnou pomôckou pre vozičkárov sú elektrické prídavné zariadenia, zvládnu nerovnosti terénu a výborne si poradia aj s menšou vrstvou snehu. Tomáš to má radšej napínavejšie, a tak ako „pohon“ používa jedného či dvoch svojich dobre stavaných stredoázijských ovčiakov. „Pes ma dostatočne potiahne a ešte sa aj vyvenčí. Už sme si našli správnu techniku, funguje však len do chvíle, kým nám cestu neskríži mačka. Keď sa v tej chvíli pes rozbehne, musím si dávať pozor na bočný náklon, lebo vtedy je vozík viac náchylný na prevrátenie. Potrebujem spraviť rýchly manéver a otočiť sa do protismeru, aby som tomu zabránil. Chvíľu trvalo, než som na to prišiel. Môj osobný rekord sú tri vypadnutia z vozíka za deň,“ priznáva Tomáš. Najkritickejšiu a s odstupom času najkomickejšiu situáciu zažil vtedy, keď sa psi rozbehli za mačkou takou rýchlosťou, že on sa síce stihol zachytiť o stĺp verejného osvetlenia, no vozík sa mu vytrhol spod zadku a psi ho ďalej ťahali za sebou. „Bolo to už v noci, sedel som pod svietiacou lampou, objímal ju a dúfal, že sa čo najskôr objaví niekto, koho budem môcť požiadať o pomoc. Celkom som premrzol, než si ma ktosi všimol.“
V chladnom období a hlavne pri poľadovici si musia vozičkári dávať pozor aj na to, aby pri presadaní z auta a do auta sledovali, či nestoja hoci aj v malom briežku. Stačí pár sekúnd nepozornosti a nezaistený vozík sa môže aj bez pasažiera rozbehnúť z kopca, stratiť v nedohľadne, no aj poškodiť alebo niekoho zraniť. Pre nás všetkých, či sme vozičkári alebo nie, teda v zime dvojnásobne platí pravidlo: jazdite bezpečne!
Blog napísala Eva Bacigalová
Foto: Tomáš Zelina, Jakub Nagy, archív SZTPŠ
