Ak chcete metaforou vyjadriť myšlienku, že sa niečo nedá, je to priam nemožné a nech robíte, čo robíte, želaný výsledok nedosiahnete, skonštatujete, že je to ako pásť kone na betóne. Naozaj absurdná predstava. Podobná, ako myslieť si, že kone dokážu lietať. 😊
Nuž, sú to prekrásne stvorenia, inteligentné a vytrvalé a vďaka súžitiu s človekom dokážu ťahať drevo z hory, pluh na poli a aj koč s vicišpánom a ešte krajší pohľad na ne sa nám naskytne pri dostihoch či pri drezúre. A pre človeka je vraj najkrajší pohľad na svet práve z konského chrbta. Kone dokážu klusať, dokážu cválať, dokážu preskočiť veľkú Taxisovú priekopu a niektoré si naskutku občas aj zalietajú.
Drezúra pre jazdcov so zdravotným znevýhodnením sa začala organizovať už pred päťdesiatimi rokmi, má svoje upravené pravidlá, no výkony sú rovnako ako pri zdravých športovcoch posudzované podľa schopnosti ovládať povelmi koňa pri chôdzi, kluse a cvale. A preto musia kone aj lietať. Veď ako inak by sa zo Slovenska dostali napríklad na paralympiádu v Tokiu alebo v Riu de Janeiro? Chôdzou, klusom ani cvalom by to tak úplne nešlo. Z technického aj finančného hľadiska je paradrezúra mimoriadne náročný šport s logistikou porovnateľnou s turné Pink Floyd, a tak si ju môžu dovoliť len krajiny, ktoré na to majú. Áno, hlavne financie. Na Slovensku sa paradrezúre aktívne venujú dve športovkyne – Lucia Krivosudská a Lucia Vladovičová – obe mimoriadne talentované. Vzhľadom na naše možnosti sa držia v zdvorilostnom odstupe od „Pink Floyd“.
Môcť tak lietať ako… kôň
Kedysi bol kôň jediným dopravným prostriedkom a za prácu dostal ovos, vodu a stajňu. Dnes majú tie najušľachtilejšie zvieratá k dispozícii najlepšiu veterinárnu starostlivosť, prvotriednu stravu, komfortné žrebčíny porovnateľné s päťhviezdičkovými hotelmi a na súťaže cestujú lietadlom.
Na kratšie vzdialenosti sa používajú kamióny, dodávky alebo známe „dvojmiestne“ prívesy. Tie sú však najmenej bezpečné, môžu sa pri jazde rozkývať, ba dokonca prevrátiť, kone v nich musia vyvažovať stabilitu, a tak neustále prešľapujú. Koníky sú vo všeobecnosti dosť klaustrofóbne, v stiesnených priestoroch môžu dostať paniku, a keď sa dá vyplašené šesťstokilové zviera na útek, žiadne dobré slovo ho nezastaví. Nastupovanie do akéhokoľvek prepravníka je pre ne výsostne neprirodzené a pomáha pri ňom predovšetkým prítomnosť jazdca, ktorému najviac dôverujú. Kone sa teda najbezpečnejšie prepravujú upravenou dodávkou, viac koní naraz kamiónom. Medzinárodné veterinárne pravidlá prikazujú povinnú prestávku každých osem hodín, keď pasažieri dostanú jesť a piť a aj možnosť prejsť sa po vonku. Samozrejme, že nie na hocijakom parkovisku za benzínkou, ale v tzv. transportnej stajni. Ich sieť všetci koničkári dobre poznajú a zastávky si dohodnú vždy vopred. Pri dlhších cestách na nich môžu aj prenocovať.
Preprava lietadlom na opačný koniec sveta je náročná logistická operácia, pri ktorej kôň zamestná rozsiahly manažment. Na taký výlet ho niekoľko dní vopred začne pripravovať veterinár, koník musí pred nástupom do lietadla stráviť dlhšiu dobu v karanténe a na palubu špeciálneho lietadla, upravenom na tieto účely, nastupuje mierne utlmený liekmi. Má svoj vlastný box, samozrejme seno na prežúvanie a vodu na pitie, akurát ponuka na výber filmov chýba. 😊
Jeden z mýtov hovorí, že kone stále stoja a aj spia postojačky, pritom si pokojne zdriemnu aj v polohe ležmo. Pri preprave sú vždy trochu nervózne a v strehu, a tak ich predovšetkým v lietadlách v stoji istia podporné tyče, aby sa v prípade prudkého pohybu (seba či lietadla) nezranili. Paradoxne, veľmi dobre znášajú zmeny časových pasiem a aj podnebia a rýchlo sa aklimatizujú prakticky kdekoľvek. Sú borci, ktorí lietajú pravidelne jeden týždeň majú parkúrové skákanie v Paríži, ďalší v Tokiu a o pár dní sú na svetovom pohári v Los Angeles. Podstatné je, aby bol dodržaný ich pravidelný režim, hlavne s kŕmením neradno otáľať. Ak sa s ním oneskoríte hoci iba desať minút, bude sa na vás koník pozerať veľmi vyčítavo.
Dobrý kamarát a zlý boxerista
My dvojnohé bytosti cestujeme po svete s pasom, kôň však potrebuje celú zložku – aj on má vlastný pas (bez fotky 😊), ale spolu s ním aj identifikátor, číslo čipu, doklad o pôvode, rodokmeni či kastrácii a očkovací preukaz. Keďže na športových podujatiach sú predovšetkým kone, kto podáva športové výkony, musia sa aj ony pravidelne podrobovať testom na doping. Akonáhle sa v konskej populácii začne napríklad šíriť nejaký vírus, majitelia koní sú povinní päť dní pred začiatkom pretekov cez aplikáciu nahlasovať ich telesnú teplotu a potvrdiť tak, že ich koník vraný žiaden vírus neprinesie.
Najdôveryhodnejší vzťah má mať kôň so svojím jazdcom, do jeho osobného manažmentu však patrí aj:
- groom (chodieva na preteky, stará sa o komfort koňa a odbremení jazdca od manuálnej práce, aby sa mohol sústrediť na výkon),
- stajník (má na starosti kŕmenie a čistotu boxov v stajni)
- veterinár (dohliada nad zdravotným stavom koňa)
V slovenských podmienkach väčšinou platí, že jazdec plní prakticky všetky funkcie, a k tomu je navyše ešte aj konský psychológ. Naša paradrezúrna jazdkyňa Lucia Krivosudská vďaka svojim dlhoročným skúsenostiam zhrnula poznanie konského spoločenského vzorca správania do cenného poznatku: „Kôň sa správa ako zlý boxerista. Vopred mi dá najavo, keď sa chystá urobiť nejakú koninu. Ja na ňu len musím byť pripravená.“
Podľa rozprávania Lucii Krivosudskej napísala Eva Bacigalová
Foto: Lucia Krivosudská, archív SZTPŠ
