Slovenskému zväzu telesne postihnutých športovcov sa darí meniť životy mnohých ľudí k lepšiemu. Vďaka športu sa aj tí, ktorí možno mali pocit, že pohybové aktivity sa ich predsa nijako netýkajú, dostali medzi nových ľudí, spoznali radosť z pohybu či nadšenie z víťazstiev. A vedia to posúvať ďalej.
Alžbeta Vörösová alias Betty patrí medzi nich. Ako vozičkárka sa rozhodla venovať curlingu na vozíku, „v civile“ je motivátorkou národného projektu Sme si rovní II. Má teda v pracovnej náplni pomoc. Niekto z jej klientov potrebuje poradiť s výberom invalidného vozíka, niekto sa po úraze chce čo najskôr vrátiť do práce, niekomu by pomohli rehabilitácie, ďalší uvažuje o debariérizácii kúpeľne, iný potrebuje zmeniť zamestnanie a rekvalifikovať sa, niekto by rád skúsil športovať a nevie, kde začať. Príbeh Jarka a Táničky, pre ktorých sa Betty stala „výhybkárkou“ a úplne zmenila ich životy, patrí do kategórie tých takmer neuveriteľných.
Za všetkým hľadaj…psíka
Jarka spoznala pri jazdách na handbiku spolu so svojimi psíkmi popri rieke Nitra. Nedalo sa nevšimnúť si pána, ktorý vždy sedí na lavičke, slní sa a žije podľa vlastných slov slobodne. Rozumej, v stane v lesíku. „Začali sme sa rozprávať, lebo sa prihovoril mojim psíkom. Bol naozaj milý, vravel mi, že sa mu žije spokojne a nechystá sa to meniť. Mal vraj niekoľko zlých skúseností s inštitúciami a netúži si to zopakovať,“ hovorí Betty. Z ďalších náhodných stretnutí sa dozvedela, že Jarko je invalidný dôchodca, má problémy so srdcom, no lieky berie len sporadicky. Rád by sa dožil v zdraví aspoň šesťdesiatky, ale jeho opúchajúce nohy svedčili o zanedbanom zdravotnom stave. „Sem tam som mu priniesla jedlo, ktoré nikdy neodmietol. Nesnažila som sa ho však posunúť ďalej, o niečo také nemal záujem. Ani keď sa už blížila zima, vraj vydrží v stane. Nebude to prvý rok a asi ani posledný. Alebo si hádam do decembra nájde niečo lepšie.“
Zhruba v tom istom čase sa Betty zoznámila aj s Táničkou. Niet divu, veď predávala Nota Bene pri supermarkete kúsok od piešťanského Centra včasnej pomoci. Aj tu zohral rolu psík. Táničkin psík, ktorého Betty pochválila. „Dali sme sa do reči a ona spomenula, že je tiež ťažko zdravotne postihnutá. Ale aj bez domova. Pozvala som ju medzi kolegov motivátorov, spočiatku sa aj trochu hanbila, no keď sa uvoľnila, uvedomila si, že jej naozaj nič nehrozí. SBSkári v samoobsluhe jej totiž pravidelne strpčovali život a odháňali ju.“ Tánička sa Betty zdôverila aj s problémom, ktorý ju práve trápil úplne najviac. Bývala v záhradnej chatke bez vody, elektriny a plynu, na periférii Piešťan s ťažkou dostupnosťou a hľadala niekoho, kto jej pomôže doviezť drevo na zimu z neďalekej píly. A čo urobila milá Betty? Vyrazila na pílu s vlastným autom a doviezla aspoň to, čo sa jej naraz vmestilo do kufra. „Keď tam tí drsní chlapi videli, že po drevo pre bezdomovkyňu prišla vozičkárka, zostali bez slov. Nakoniec mi ho dali úplne zadarmo.“ Výjazd do miesta Táničkinho bydliska však Betty definitívne presvedčil, že cez zimu tam chorá žena zostať nemôže, či už s drevom alebo bez dreva. Hygienické pomery v chatke boli nedôstojné a zúfalé. Ako a kde však hľadať alternatívu ubytovania pre ženu bez domova so psom, na ktorého je naviazaná a nechce ho dať do útulku?
Na polceste
Betty sa – už aj oficiálne ako Táničkina motivátorka – pustila do mission impossible. Zapla všetky svoje kontakty, overovala v širokom okolí Nitry možnosti nízkoprahového ubytovania, a stal sa priam predvianočný zázrak. Dostala referenciu na Dom svätého Michala, domov na polceste v Michale nad Žitavou, a keď sa s ním spojila, zistila, že majú voľné miesta a ani psíky nebudú problém. „Ponúkli jej ubytovanie v teple, s tečúcou vodou aj kúpeľňou. A vraj ak sa osvedčí, radi ju zamestnajú v kuchyni a ona si ešte prilepší príjem k invalidnému dôchodku. Po pár dňoch sme jej s priateľom pomohli so sťahovaním pár jej osobných vecí a ona sa rýchlo zabývala. Bola šťastná, že už nemusí predávať Nota Bene, stáť v zime pred obchodom a ešte sa aj obávať nepríjemných SBSkárov,“ teší sa Betty. „Ak všetko pôjde stále rovnako dobre, v januári prepustia z väzenia jej manžela a bude sa môcť k Táničke prisťahovať.“
Krátko potom, ako sa jej podarilo ubytovať Táničku, stretla opäť Jarka. Síce na tej istej lavičke ako vždy, ale v zúfalom stave. „Bol už november a on bol premrznutý a opuchnutý. Povedal mi, že prišli policajti, stan mu vzali a prikázali mu, aby vypadol. Nemal kam, zostal v tých istých kríkoch, no len s jediným spacákom. Opuch bol už dôsledkom toho, že dlho nebral predpísané lieky,“ spomína Betty na situáciu, keď sa znova prepla do pohotovostného operačného módu. K Jarkovi privolala rýchlu zdravotnú pomoc a sanitka ho odviezla na pohotovosť. V nemocnici si ho napokon nechali viac ako týždeň, kým jeho stav ako-tak zastabilizovali. Pre Betty to bol čas, aby znova dala veci do pohybu. Najprv Jarka presviedčala, že po prepustení sa nemôže vrátiť do lesa, akokoľvek chce zostať slobodný. Do ubytovne pre bezdomovcov však nechcel ísť, mal už skúsenosť s tým, že pre neho je to drsné prostredie a on sa konfliktom vyhýba. „Vedela som, že v Dome svätého Michala majú ešte voľné miesta, navrhla som mu teda, aby to vyskúšal. Nielenže tam bude mať pokojné zázemie, že je tam už moja klientka, ktorá mu pomôže sa aklimatizovať a cítiť dobre, ale že sa tam môže napríklad aj starať o hydinu, ovečky či prasiatko.“
Jarko sa napokon nechal presvedčiť a z nemocnice ho do Michala nad Žitavou opäť prevážala Betty a jej nápomocní rodičia. Aj jeho ošetrujúci lekár sa veľmi potešil, že sa nevráti znova na ulicu. Berie lieky, ktoré brať má a pomaličky sa zotavuje. Komunita ho prijala, zatiaľ nemôže pomáhať na plný výkon, ale robí, čo môže. „Sám mi povedal, že nebude už toľko špekulovať a hádam sa aj usadí,“ smeje sa Betty. „Možno ho to však na jar bude znova ťahať von, no zatiaľ si užíva, že sa o neho Tánička ako bývalá zdravotná sestra stará, je v teple a suchu.“
Stačilo pár týždňov a Betty radikálne zmenila dva ľudské životy. Jeden dokonca zrejme zachránila v poslednej možnej chvíli. Vďaka nej tak Jarko ani Tánička nezostanú sami a po dlhom čase strávia Vianoce v bezpečnom prostredí. V rámci sociálneho podniku Domu sv. Michala budú pomáhať piecť oblátky, chystať vianočné balíčky s drobnými darčekmi, či pliesť rohožky pred dvere. A po veľmi dlhej dobe prežívať naozaj pokojné sviatky.
Autor blogu: Eva Bacigalová
Foto: Alžbeta Vörösová
