Najčastejšie ma aj s mojím asistentom Andrejom stretnete vo fitnes centre a otlačky mojich prstov objavíte na činkách, hrazdách, medicinbaloch a posilňovacích strojoch. Musím a chcem zlepšovať svoju kondíciu, aby som v boccii mohol aj naďalej obstáť v medzinárodnej konkurencii. V tíme som ten, ktorý tvorí hru, no okrem premyslených stratégií sa pri nej celkom hodia aj svaly, a tak sa im pravidelne venujem. Ako paralympijský reprezentant som už precestoval kus sveta, rád sa však zveziem aj bratislavskou električkou, a to priamo do práce, ktorú mám ešte radšej.
Žiadna z týchto radostí by sa nestala súčasťou môjho života, nebyť obetavých rodičov. S diagnózou detská mozgová obrna som nemohol navštevovať „normálnu“ materskú školu, lebo o integrácii naša krajina v tom čase ešte ani nechyrovala. Keď som mal nastúpiť do základnej školy, existovali vlastne iba dva scenáre – buď Mokrohájska v Bratislave alebo podobné zariadenie v Košiciach. Z mojej rodnej Dubnice nad Váhom to bolo o čosi bližšie do hlavného mesta, a tak padlo rozhodnutie, že vzdelanie nadobudnem tam. Padlo ich však hneď niekoľko a boli zásadné pre celú moju rodinu. Hoci som mohol bývať na internáte a na víkendy cestovať domov, rodičia sa rozhodli, že sa do Bratislavy jednoducho presťahujeme všetci. Chceli mi byť neustále nablízku a pomáhať, a boli preto ochotní kompletne zmeniť svoj život. Myslím, že je to dedičné. 😊
Program na celý život
Ani som si neuvedomoval, že mama so mnou od mala malička poctivo každý jeden deň cvičila. Niekedy aj trojfázovo! Pamätám si hlavne svoju bolesť a plač. Na moje spazmy najviac zaberajú naťahovacie cviky a tie majú od relaxačných riadne ďaleko. Aj sami asi veľmi dobre viete, čo prežívate, ak vás chytí povedzme do nohy kŕč a vy začnete stiahnutý sval „nasilu“ ťahať naspäť. Bolí to že až, ale je to jediný spôsob, ako kŕč uvoľniť. Môj denný režim bol teda jasný a stabilný: raňajky, cvičenie, obed, cvičenie, poobedňajší spánok, cvičenie. V predškolskom veku som tiež absolvoval operáciu v Česku, pri ktorej mi „vyrobili“ achilovky a ja som sa konečne ako päťročný mohol prvýkrát postaviť na vlastné nohy! Bol to úžasný pocit! Ako darček som za statočnosť od dedka dostal aj krásne detské šliapacie autíčko, do ktorého som sa zamiloval, a ani som si nevšimol, že vďaka láske k nemu šliapem ako o dušu a opäť cvičím a posilňujem nohy. Keď som začal navštevovať školu na Mokrohájskej ulici, nič sa nezmenilo – práve naopak. Pribudli mi rehabilitácie priamo v zariadení a doma mama v cvičení so mnou ani trochu nepoľavila. Ako dospelý si veľmi dobre uvedomujem, že nebyť tohto na prvý pohľad drsného sparťanského výcviku, bol by som dnes zrejme úplne odkázaný na vozík. Ak sa mi náhodou stane, že ma na dva či tri dni zloží do postele obyčajná viróza, končatiny mi rýchlo stuhnú a znova sa rozhýbať ma stojí veľa síl. Nuž, mám zabezpečený program na celý život. Mojím budovateľským heslom je „naťahuj sa, naťahuj sa, naťahuj sa“.
Frajer s paličkou
Na zoznam povinných cvikov môžem pokojne zaradiť aj dennodenné chodenie po schodoch. Bývali sme na druhom poschodí v dome bez výťahu, rehabilitoval som vždy, keď som musel niekam ísť a odniekiaľ sa vrátiť. Rodičia pre mňa našli napríklad aj hipoterapiu, a tak sme pravidelne cestovali za koníkmi a ja som si s ich pomocou mohol opäť zlepšovať stabilitu.
Bez akejkoľvek opory som vďaka neustálemu cvičeniu a rehabilitáciám chodieval takmer do maturity. Potom mi lekári pre zníženie rizika úrazu odporučili paličku, neskôr klasickú barlu a o pár ďalších rokov vozík na presúvanie na dlhšie vzdialenosti. Doma, v práci či vo fitku však nemám problém krátke trate prejsť, napokon, chôdza je tiež trvalou súčasťou môjho celoživotného posilňovania. Nie je určená na predvádzacie móla, ale na to, aby som sa dostal po vlastných z bodu A do bodu B. Som najviac na svete šťastný, že to dokážem a invalidný vozík nie je pre mňa nevyhnutnosťou. O to viac ma vždy zamrzelo, ak sa na mňa zvedavo zahľadelo nejaké malé dieťa a pýtalo sa mamy, prečo ten ujo tak čudne kráča, a mama, namiesto toho, aby mu vysvetlila, že nie každý má úplne zdravé nohy, ťahala to nevinné stvorenie preč s hlasnou poznámkou „nevšímaj si ho“. Podobné zážitky mal však čoskoro vyvážiť Martin Gabko, tréner slovenskej bocciistickej reprezentácie, ktorý si ma všimol medzi prvými.
Moje lásky: posilňovňa, boccia a električka č. 4
Bola to náhoda, že som jedného pekného podvečera nakukol do telocvične na Mokrohájskej. Mal som už po štúdiu na vysokej škole a s profesiou IT odborníka som sa na Mokrohájsku vrátil, aby som vyvíjal software pre sociálne oddelenie, aktualizoval ho a staral sa oň. Trochu sedavé zamestnanie. Asi preto som nakukol do tej telocvične…
Pod dohľadom Martina Gabka tam pár vozičkárov rozhadzovalo po zemi farebné loptičky. 😊 To som ešte netušil, že sa pozerám na hru zvanú boccia, že sa ju práve učia prví záujemcovia a ani vo sne by mi nenapadlo, že Slovensko to v tomto športe o niekoľko rokov dotiahne z telocvične na Mokrohájskej na svetovú špičku. Martin mi vysvetlil, že sa hrá iba na vozíčku a ja som ten svoj ešte veľmi nepoužíval. Celkom prvýkrát som si teda bocciu vyskúšal sediac na stoličke. Nebola to láska na prvý pohľad, ale dali sme sa dokopy asi po piatom rande. 😊 Absolútne som boccii prepadol, trénoval som do úmoru, zničil nespočítateľne sád loptičiek, ale už v roku 2009 som prvýkrát reprezentoval Slovensko, zbieral medaily a precestoval s bocciistickým tímom hádam všetky kontinenty. Naposledy v októbri 2023 som odbehol len do športovej haly na Junáckej ulici v Bratislave na Majstrovstvá Slovenska a stal sa majstrom v kategórii BC2. Viac o tomto podujatí si môžete prečítať na https://sztps.sk/clanok/majstrovstva-slovenska-v-boccii-2023.
Stále sú však miesta, kde som nebol, a tak je boccia naďalej mojou veľkou láskou, s ktorou plánujem ešte všeličo pekné zažiť. Preto som pravidelným návštevníkom vo fitku a neustále na sebe pracujem. Preto pre istotu spávam s kufríkom s bocciistickými loptičkami pod posteľou. Ak by ma niekto zobudil aj o polnoci, som schopný okamžite vyraziť za ďalšou športovou výzvou! 😊
Vo všedný deň vyrážam (hneď po raňajkách!) na Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov. Aj v profesionálnom živote zostávam v oblasti športu a pre svojho aktuálneho zamestnávateľa som vytvoril systém registrácie športovcov a športových zväzov tzv. RegiSPORT, systém evidencie majetku, ale napríklad len nedávno sme sfunkčnili aj úplne novú webovskú stránku Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov (SZTPŠ). Z detského šliapacieho autíčka som presadol do normálneho auta, dokonca v ňom nepotrebujem ani žiadne úpravy, len automatickú prevodovku. Do práce však oveľa radšej a častejšie cestujem mestskou hromadnou dopravou a úplne najradšej električkou. Drvivá väčšina bratislavských spojov je už nízkoprahová, s veľkým vyhradeným priestorom pre vozičkárov, je tam pohoda a komfort, v zime teplo a v lete klíma a električka číslo štyri ma dovezie až do práce.
No nemiluj ju. ♥
Foto: archív Róbert Mezík
Podľa rozprávania Róberta Mezíka napísala Eva Bacigalová
