Kto ju vidí na tanečnom parkete, okamžite pochopí, že tanec je jej vášňou, jej najväčšou láskou a osudom. A ak sa toto všetko skĺbi do jedného výkonu, úspech je už len nevyhnutnou pridanou hodnotou. Funguje to spoľahlivo. Veď Helena Kašická získala počas svojej doterajšej kariéry tanečníčky na vozíku pätnásť titulov majsterky sveta, pričom štyri z nich pridala len pred pár dňami, keď sa od 21. do 23. novembra 2025 konali Majstrovstvá sveta v paratanečnom športe v Košiciach. Pre úplnosť treba dodať, že sériu ešte doplnila o striebornú medailu, ktorú s tanečným partnerom Martinom Šolcom vybojovali v kategórii Combi Latin Class 1.
Potom však nasledovalo niečo, o čom vopred vedelo len pár zasvätených – Helena Kašická práve na tomto podujatí oficiálne oznámila koniec reprezentačnej kariéry.
Štyri zlaté medaily a k tomu jedna strieborná je neuveriteľné skóre. Mali ste výhodu domáceho prostredia alebo bola tentoraz na majstrovstvách sveta slabšia konkurencia?
Ale kdeže. Mala som veľkú konkurentku, Izraelčanku Tomer Margalit, s ktorou sa navzájom doťahujeme podobne ako Shiffrinová s Vlhovou. Je to roky trvajúca rivalita a pravidelne medzi sebou bojujeme. Navyše sa začína čoraz viac dariť šikovným juniorkám z Mexika, ktoré už teraz predstavujú veľmi silnú konkurenciu.
Majstrovstvá sveta trvali od piatku do nedele a boli nabité udalosťami, no vás nebolo možné zastihnúť v pokojnejšom režime ani po ich skončení. Ako vyzeral prvý deň po tom, čo ste nielen predviedli fantastické výkony, no ešte aj svetu oznámili, že to bolo vaše posledné reprezentačné vystúpenie?
Keďže som bola aj súčasťou organizačného tímu podujatia, musela som stále naplno fungovať a uzatvárať prozaické veci ako ubytovanie či stavovanie športovcov a tímov alebo vypratávanie Spoločenského pavilónu, kde sa majstrovstvá konali. Navyše sa paralelne konal aj kongres tanca na vozíku v rámci World Abilitysport za účasti prezidenta Rudiho Van Den Abeeleho , kde som mala takisto svoje povinnosti. Aby toho nebolo málo, v Košiciach napadalo množstvo snehu, čo vozičkárom mimoriadne komplikovalo prepravu a mobilitu. Ešte aj o dva dni po podujatí som kontrolovala finančné transfery a bola som už taká unavená, že som medzi všetkými tými papiermi zaspala. O neporiadku, ktorý som po náročnom víkende mala doma, ani nebudem hovoriť – všade samé tanečné kostýmy a trblietky aj na zubnej kefke.
Najemotívnejšia bola práve vaša rozlúčka s reprezentačnou kariérou – pred zaplneným Spoločenským pavilónom, pred prajným publikom a stovkami súťažiacich z 24 krajín sveta. Kedy ste sa rozhodli, že práve Majstrovstvá sveta v Košiciach budú vaším posledným reprezentačným vystúpením?
Ešte v minulom roku. Mala som dlhé rozhovory s mojím dlhoročným tanečným partnerom Petrom Vidašičom, on ukončil reprezentáciu v roku 2016. Vysvetľovala som mu, že po toľkých zlatých medailách neviem už veľmi nájsť motiváciu, prečo pokračovať. Čo mám chcieť viac? Kam sa ešte posunúť? Alebo mám naozaj čakať na chvíľu, keď už nedokážem víťaziť a budem šiesta či siedma? Prečo? Súhlasím s názorom, že najlepšie je odísť na vrchole kariéry a začala som sa na to pripravovať. Potom sa mi však nevdojak podarilo nominovať na ďalšie majstrovstvá sveta v paratanečnom športe, a keďže ich organizáciu získalo Slovensko a Košice, povedala som si, že to bude úplne ideálna bodka za mojím reprezentačným obdobím. Je pravda, že ujo Peťo ma od toho odhováral do poslednej chvíle a ani mne nebolo všetko jedno, keď som to mala povedať verejne, pred toľkými fanúšikmi.
Práve s „ujom Peťom“ ste si zatancovali úplne posledný reprezentačný tanec a naozaj sa ním definitívne končí vaša dlhá a mimoriadne úspešná spolupráca.
S ním som tanečnú kariéru začala a s ním som ju chcela aj končiť. Nebyť „uja Peťa“, nemala by som nikdy tú dravosť, ktorú mám a ani zďaleka by som nedosiahla toľko úspechov. Všetko zásadné ma naučil práve on. Vždy mi venoval veľa času a vždy sme mali totožné ciele – tým posledným bolo zorganizovať majstrovstvá sveta v Košiciach. A vyšlo to. Preto som mu tak ďakovala, keď sme končili. Peťo ma namotivoval, aby som vôbec začala súťažiť, a potom ma vždy podporoval, aby som bola schopná dávať tancu viac a viac. Zmenil moje myslenie.
Na košických majstrovstvách mal Peter Vidašič tiež viacero funkcií. Predovšetkým bol šéfom organizačného výboru celého podujatia, čo pri takom veľkom počte vozičkárov nie je maličkosť. Išlo všetko podľa plánu?
Bolo to mimoriadne náročné, veď oficiálnych účastníkov majstrovstiev sveta bolo 226. K tomu treba prirátať rozhodcov, funkcionárov, organizátorov a desiatky dobrovoľníkov. Obsadili sme dva celé hotely a čiastočne aj tretí. Sme však veľmi radi, že sa v Košiciach vďaka nasadeniu všetkých diali naozaj mimoriadne veci.
Čo čaká vášho tanečného partnera Martina Šolca?
Prednedávnom ukončil svoju kariéru v tanci zdravých a teraz si zrejme dá dlhšiu prestávku, pretože má sám zdravotné problémy.
A akú budúcnosť chystáte pre seba?
Pracujem ako administrátorka v Tanečnom klube Ellegance, na našom detskom doraste mi veľmi záleží. Peťo je stále na pozícii rozhodcu a spoločnými silami by sme chceli aj naďalej rozvíjať a podporovať tanec na vozíku po celom Slovensku. Budem mať teraz viac času sa tomu venovať. To sú naše spoločné plány, naozaj by sme radi získali pre tento šport viac mladých ľudí. Už teraz sa ako veľmi nádejní ukazujú Majka Dutková so Števkom Stropkom, dúfajme, že to budú práve oni, kto nás čoskoro vystrieda na stupňoch víťazov. Zobrala som si na starosť aj skupinku začiatočníkov, s ktorými pravidelne trénujeme. Samozrejme, tak ako to bolo aj doteraz, je tanec mojou voľnočasovou aktivitou. Som riadne zamestnaná a chodievam do práce.
Bez tanca to u vás jednoducho nepôjde. Stále platí, že okrem tvrdej driny, krásnych zážitkov z víťazstiev a cestovania po svete zostávajú jeho najväčším prínosom pozitívne účinky na zdravie?
Samozrejme. Už dávno viem, ako prospieva mojej fyzickej kondícii a psychike, takže tancovať, tentoraz už len rekreačne, budem naďalej. Objavila som však aj čaro bedmintonu a každý pondelok chodievam na individuálny tréning. A neopustím ani bicyklovanie. Veľmi ma baví, zlepšuje kondičku a vždy pri ňom zresetujem hlavu.e reprezentujú v piatej lige stolného tenisu Bratislavského kraja. A sme v ňom tuším jediní vozičkári.
S Helenou Kašickou sa rozprávala Eva Bacigalová
Foto: archív SZTPŠ
