Aj vy ste si všimli, že na koncertoch, športových podujatiach, festivaloch, ale aj len tak na prechádzke alebo vo verejnej doprave stretávame čoraz viac vozičkárov? Bezbariérovosť verejných priestorov sa naozaj zásadným spôsobom zlepšuje. Predovšetkým vo väčších mestách, kde neustále pribúdajú nové nákupné centrá, rekreačné zóny a rozsiahle developerské komplexy, je ich prístupnosť pre ľudí so zníženou mobilitou automatickou súčasťou projektov.
Stále však platí, že najistejšie sa vozičkári môžu pohybovať po letiskách, kde je bezbariérovosť úplným štandardom dlhé desaťročia. Pochvaľujú si ju aj naši športovci so zdravotným postihnutím, ktorí pravidelne a často cestujú po celom svete. Letecká preprava býva však pre nich často dobrodružným zážitkom a chce to riadnu dávku trpezlivosti, asertivity aj humoru, aby sa bezpečne dostali na miesto určenia. Dobré rady od handbikerky Anky Oroszovej a strelca Radka Malenovského sa tak môžu zísť tým vozičkárom, ktorí sa na cesty lietadlom ešte len chystajú.
Prvý aj posledný
„Cestujúceho na invalidnom vozíku treba, samozrejme, hlásiť vopred, už pri nákupe leteniek. Aj požiadavku, že chcete mať vlastný vozík až po nástup do lietadla, aj že potrebujete na pohyb po letisku asistenta, ak nemáte vlastného,“ hovorí Anka. „Pri vstupe do lietadla presadám na malú stoličku na kolieskach, ktorá je taká úzka, že sa vmestí do chodbičky medzi sedadlami. Na nej ma odvezú k môjmu miestu. Nepotrebujem špeciálne sedenie, viem sa premiestniť aj k oknu, no z mnohých praktických dôvodov je fajn, aj vozičkár sedí v prvom rade, kde je viac priestoru na nohy a ideálne pri chodbičke.“ Cestujúci na invalidnom vozíku nastupuje na palubu lietadla ako prvý a jeho vozík stihnú počas usádzania ostatných premiestniť do podpalubia. Pri vystupovaní je postup opačný. Lietadlo najprv opustia všetci pasažieri (hlavne tí, čo sa z neznámych dôvodov hneď po pristátí tlačia v chodbičke a čakajú na otvorenie dverí), medzitým personál pristaví vozíček k východu, aby naň cestujúci vozičkár v dostatočnom komforte presadol a vystúpil ako posledný.
„Aj keď sú letecké služby pre vozičkárov na vysokej úrovni, nemám tento typ prepravy veľmi rád. Hlavne počas dlhých letov cítim svoje obmedzenia – ako musím zvažovať, kedy ísť na toaletu, pretože to nemôže byť v čase podávania jedla, keď je ulička upchatá. Keď zas ľudia spia, majú často nohy v chodbičke a zas mám problém dostať sa, kam potrebujem,“ pridáva svoje skúsenosti Rado Malenovský. „Určite odporúčam nešetriť na letenkách a necestovať nízkonákladovými spoločnosťami, kde je často málo miesta na sedenie, horšie dostupné toalety a za každý kus batožiny navyše sa dopláca. A batožiny máme my ako športovci väčšinou veľa.“
Na vozíku a so zbraňou
A nie hocijakej. Práve Radko s tímom prakticky neustále cestuje so sadou športových zbraní, ktoré sa prepravujú v špeciálnom režime a vyžadujú špeciálne zaobchádzanie. Na každom letisku ich vždy dôkladne preverí zástupca miestnej polície, niekedy nie úplne zorientovaný. „Jeden napríklad vôbec nechápal, že súčasťou optiky strelných zbraní je ďalekohľad a presviedčal nás, že prepravujeme mimoriadne nebezpečnú vec.“ Oveľa viac ho však pichá pri srdci, keď chtiac či nechtiac vidí, ako sa zaobchádza s jeho batožinou, v ktorej sú drahé športové zbrane a ešte drahšia a mimoriadne citlivá zameriavacia optika. „Kufre sú síce vystlané molitanom a na každý komponent je doň vyrezaný priestor, no keď som zbadal, ako práve môj kufor spadol pri nakladaní do lietadla z vozíka a obsluha ho necitlivo hodila späť, zabolelo ma to.“ Ako smutný paradox vyznieva aj usmernenie, aby športoví strelci svoje kufre nebalili do ochrannej fólie, čo je služba, ktorú využívajú aj mnohí bežní cestujúci. Zabraňuje práve poškodeniu batožiny pri manipulácii. „Nám to zakázali, pretože sa vraj potrebujú do našich kufrov kedykoľvek a čo najrýchlejšie dostať,“ krúti hlavou Rado Malenovský.
Keď si potrebujete „odskočiť“
V čase konania medzinárodných súťaží pre znevýhodnených športovcov sa niekedy do cieľovej destinácie súčasne prepravuje jedným lietadlom pokojne aj dvadsať vozičkárov. Keďže s každým jedným treba absolvovať presúvanie z vozíka na stoličku, prevoz na miesto v lietadle a odloženie vozíka do podpalubia, boarding sa vie celkom slušne predĺžiť. O vystupovaní ani nehovoriac. „Kvalitnejšie letecké spoločnosti balia vozíky do samostatných veľkých vriec, no ak sa na preprave šetrí, po vystúpení môžem pokojne zistiť, že na môj vozík namontovali kolesá z iného vozíka,“ dopĺňa Radko. Na palube počas letu volí úplne minimalistický prístup, neberie si ani príručnú batožinu. „Ak by som ju mal v skrinke nad hlavou, vždy by som musel niekoho požiadať o pomoc, keby som niečo potreboval. Stačí mi telefón a slúchadlá, s ich pomocou môžem pohodlne zvládnuť aj nevyhnutné pracovné povinnosti.“
Kto videl a niekedy na palube lietadla použil toaletu, ten vie, že je taká malá, že aj zdravý šesťdesiatkilový človek má čo robiť, aby v nej zvládol to, čo treba. Ako si s tým priestorovo poradia vozičkári? Predovšetkým sa snažia všetko nevyhnutné vybaviť ešte na letisku, kde sú toalety dostatočne veľké a komfortné. „Počas letu zazvoním na letušku, ktorá ma k toalete prepraví. So zvyškom si poradím sama, no ak cestujú športovci s komplikovanejším zdravotným stavom, musí im aj v tom malom priestore pomáhať asistent,“ hovorí Anka Oroszová. Radko vozičkárom odporúča sa na toalete pravidelne opláchnuť a aj v lete nosievať dlhé nohavice. „V suchom vzduchu v lietadle mám rýchlo studené nohy a ani si to neuvedomím. Je lepšie nachladnutiu predísť vhodným oblečením alebo dekou, ktorá je pri dlhých letoch vždy k dispozícii.“
A ešte dôležité upozornenie nielen pre vozičkárov na elektrických vozíkoch, ale aj pre tých, ktorí používajú prídavný elektrický pohon k bežným invalidným vozíkom: batérie na palubu lietadla nesmú ísť a za každých okolností sa prepravujú v batožinovom priestore. Akékoľvek požiadavky či špecifiká súvisiace s letom vozičkára treba prepravnej spoločnosti vždy nahlásiť vopred a včas, už pri nákupe letenky. Aby sa napríklad nestalo, že vy chcete vystúpiť v Paríži, ale váš vozík už medzitým odletel ďalším spojom do Londýna. 😊
Podľa rozprávania Radoslava Malenovského a Anny Oroszovej napísala Eva Bacigalová
Foto: Radoslav Malenovský
