Rýchlejšie, vyššie, silnejšie! Tak znie heslo novodobých olympijských hier pochádzajúce z gréčtiny, v origináli „citius, altius, fortius“. Zakladatelia športového klubu pre zdravotne znevýhodnených na Slovensku mali už v roku 1997 tie najvyššie ciele, a tak dostala organizácia názov Altius. Pri jej zrode stál skúsený odborník na prácu s hendikepovanou mládežou Pavel Bílik, vo vedení klubu ho následne na dlhých 24 rokov vystriedal Martin Gabko. Len pred pár mesiacmi bol do funkcie nového predsedu ŠK Altius zvolený Róbert Ďurkovič, služobne pravdepodobne najstarší slovenský hráč boccie a bývalý paralympijský reprezentant.
Celú históriu klubu si určite veľmi dobre pamätáte, lebo sám ste ju spolu s prvými záujemcami o bocciu tvorili. Ako vyzerali začiatky Altiusu pred viac ako štvrťstoročím?
Bol som skutočne jedným z prvých členov, hoci boccia vtedy pre mňa predstavovala len voľnočasovú aktivitu. Až neskôr, keď vznikla kategória pre moje zdravotné znevýhodnenie, som sa jej začal naplno venovať, bola mojou ozajstnou vášňou a vďaka boccii som ako reprezentant Slovenska precestoval svet. V Altiuse som zažil nádherné roky a krásne momenty, bolo obdobie, keď klub zastrešoval desať či jedenásť športov a viac ako stovku športovcov. Väčšina z nich mala zdravotné znevýhodnenie, boli to práve klienti Spojenej školy Mokrohájska, ale pod Altius patrili aj športy zdravých, napríklad volejbal a florbal, ktorý je u nás dodnes.
Široký záber športov a vysoká koncentrácia talentovaných športovcov sa prejavila rastúcim počtom úspechov a medailí z domácich aj medzinárodných podujatí. Ktoré sú podľa vás tie najzásadnejšie?
Sám som mohol na vlastné oči sledovať, ako sa postupne rodia nové talenty, tak ako sa Altius postupne rozrastal. Klientom Mokrohájskej sa po úraze stal napríklad Radko Malenovský a prišiel do klubu hľadať šport, ktorému by sa aj na vozíku mohol venovať. Práve u nás sa dozvedel o športovej streľbe a v tomto roku si prvýkrát vybojoval striebornú paralympijskú medailu. Nielen on, ale aj skvelá Veronika Vadovičová je ako športová strelkyňa registrovaná v ŠK Altius, aj keď už obaja fungujú ako členovia Športového centra polície. V športovom klube vždy bolo najviac hráčov boccie a platí to dodnes. Napokon, pre klientov školy na Mokrohájskej, ktorí majú často ťažké zdravotné znevýhodnenie, je tento šport často jedinou možnosťou.
Boccia má naozaj najdlhšiu a zrejme aj najúspešnejšiu tradíciu, pričom vy sám ste boli športovcom, ktorý ju zásadným spôsobom formoval. Prečo ste sa rozhodli ukončiť reprezentačnú kariéru?
Altius je skutočne liahňou nových hráčok a hráčov, no je za tým štvrťstoročná história. Na prelome tisícročí sme sa len za pochodu učili, aké má boccia pravidlá, kto ju môže hrať a aké potrebuje vytvoriť podmienky. Prvé priateľské turnaje sme chodievali hrať do Čiech či Maďarska a Rakúšania nás pre zmenu chodievali učiť hrať a vysvetľovať nám pravidlá. Keď som sa v roku 2001 dostal na prvé majstrovstvá Európy a vďaka nim aj na majstrovstvá sveta v boccii, bolo to niečo fantastické. Komunita bocciistov sa rozrastala, prišli osobnosti ako Tomáš Král, Robert Mezík, Tomáš Dančo, Martin Strehársky a mnohí ďalší. Mne situáciu skomplikovali dlhodobé zdravotné problémy, a tak som svoju reprezentačnú kariéru ukončil v roku 2018. A keďže medzitým prišli nové mladé talenty v podobe Mišky Balcovej a Sama Andrejčíka, nemal som obavu, že v boccii to nebude mať kto ďalej ťahať.
Vy ste zas v tomto roku nahradili dlhoročného predsedu ŠK Altius Martina Gabka na pozícii šéfa klubu.
Martin viedol klub Altius 24 rokov, súčasne pracoval ako tréner boccie a aj reprezentačný tréner, mal na starosti celú agendu a obrovskú zodpovednosť. Na jedného človeka toho bolo viac ako dosť, je prirodzené, že si v istej chvíli povie, že spomalí. Dostatočne včas avizoval, že keď mu uplynie funkčné obdobie, nebude opätovne kandidovať na predsedu klubu. Keď ma oslovil, či by som sa tejto úlohy chopil, vzal som si čas na rozmyslenie. Napokon som súhlasil. Keďže som sám bývalým klientom Mokrohájskej, poznám dôverne podmienky, ktoré sú tam pre šport zdravotne znevýhodnených vytvorené, a bol som od úplného začiatku pri vzniku a fungovaní Altiusu, verím, že viem na Martinovu prácu plynule nadviazať.
Vo funkcii ste naozaj zatiaľ len niekoľko mesiacov. Aké máte plány na najbližšie roky?
ŠK Altius stále zostáva najväčším športovým klubom pre zdravotne znevýhodnených na Slovensku, vzišlo z neho množstvo skvelých reprezentantov nielen v boccii či športovej streľbe, ale napríklad aj v plávaní alebo stolnom tenise. Klub, samozrejme, nezažíval iba samé úspechy, ale dokázali sme v ňom spoločnými silami prekonať aj ťažšie fázy.
Aj preto považujem za jednu zo svojich hlavných úloh členov Altiusu stmeľovať. Pri takom veľkom počte ľudí je to nevyhnutné, napokon, iba boccistov s asistentmi je okolo päťdesiat. Mojou ambíciou je nastaviť fungovanie klubu v oblasti tréningovej činnosti tak, aby sa viac pracovalo s ľuďmi, ktorí dlhodobo hrajú bocciu, no nie sú reprezentantmi, organizovať pre nich kempy a zvyšovať ich výkonnosť, aby o reprezentačnej dráhe začali uvažovať.
Máte aj plán na to, kde a ako vyhľadávať nové talenty?
Poviem to na rovinu: práca s novými talentmi nie je problém športu, ale systému. Nájsť ich nie je až také ťažké, ale pracovať s nimi je úplne iná disciplína. Ak takého človeka objavím v Kremnici alebo Ľubochni a jeho rodina nemá možnosti a ochotu rozvíjať jeho športové nadanie, z Bratislavy s tým nič neurobíme. Hovorím to pri každej príležitosti a budem sa opakovať, ale často mi je do plaču, keď vidím, ako rodičia robia pre svoje hendikepované dieťa všetko na svete, ale neberú do úvahy, aká dôležitá je pre neho sebestačnosť. Sú šokovaní, keď vidia, že s mojím zdravotným znevýhodnením šoférujem, športujem, cestujem a vediem samostatnú domácnosť. Kto iný ako ja im musí povedať, že sa to dá a má ísť príkladom? Ako nový predseda klubu Altius na to budem mať možno viac príležitostí. Aby som presviedčal rodičov o dôležitosti športu a aby som tiež komunikoval so školami, ktoré s hendikepovanými deťmi nepracujú, lebo nevedia alebo nechcú.
Otázka teda znie, ako to riešiť. Ako ma vie podporiť váš klub, ak sa stanem jeho členom?
Za najväčší benefit považujem vytvorenie priestoru, technického aj ľudského, kde záujemcovia nájdu to, čo ich baví, môžu sa tomu plne venovať, presadiť sa a skutočne niečo dokázať. Byť súčasťou tréningov, súťažiť na národnej či medzinárodnej úrovni, spoznávať športovcov, ktorí sú už oveľa ďalej. Určite sa prvé kroky dajú robiť aj mimo Bratislavy, kde máme zázemie. Aj v menšom meste či obci môžete napríklad osloviť starostu a požiadať ho o priestor na tréning boccie v kultúrnom dome. Moja skúsenosť hovorí, že síce bývajú stále bariérové, ale za pokus to stojí. A potom aspoň raz do mesiaca prísť za nami na Mokrohájsku do Bratislavy, aby sme nádejnému hráčovi boccie ukázali, na čo sa zamerať alebo ako opraviť chyby.
Takže budete nielen šéfom, administratívnym pracovníkom a koordinátorom, ale nebudete chýbať ani na tréningoch a pri práci s talentmi?
Presne tak. V administratívnych povinnostiach sa chcem opierať o kolegov, ktorí sú v nich lepší ako ja, no na kurtoch budem ten istý nervák ako vždy. 😊
Autor: Eva Bacigalová
