SAYG 2026 spája športovcov z rôznych kútov Slovenska, ale aj spoza hraníc. Medzi účastníkmi nechýbal český tím Rolling Lions Brno, ktorý sa venuje hokeju na elektrických vozíkoch. Brniansky klub je jediným tímom svojho druhu na Morave a postupne sa snaží vybudovať dostatočnú hráčsku základňu aj finančné zázemie, aby sa mohol zapojiť do najvyššej českej súťaže. Jedným z jeho hráčov je Filip Hladík, ktorý na SAYG 2026 ocenil najmä možnosť stretávať sa s ďalšími športovcami a budovať komunitu okolo športu. V rozhovore porozprával aj o tom, ako sa rozvíja hokej na elektrických vozíkoch v Česku, s akými problémami sa klub stretáva a ako sa k tomuto športu dostal.
Ako zatiaľ vnímate SAYG 2026 a čo vás priviedlo?
„Ponuka na účasť prišla k nášmu tímu po tom, čo sme boli so slovenskými hráčmi v kontakte na play-off alebo na ML Open. Pre nás ako rozvíjajúci sa tím je každá takáto akcia skvelou skúsenosťou a každá hra nás posúva ďalej, takže sme neváhali a okamžite sme ponuku prijali. Na Slovensku pritom nie sme prvýkrát. Už sme tu boli na florbale a vždy je tu skvelé prostredie. Sú tu výborní ľudia, atmosféra a môžeme sa veľa naučiť. Nevideli sme preto jediný dôvod, prečo neprísť.“
Turnaj má svoju kvalitu a stretávate sa aj so slovenskou špičkou. Ako vnímate úroveň konkurencie?
„Určite má svoju kvalitu. Keď však príde desať tímov z celej Európy, konkurencia je, samozrejme, trochu iná, než keď sa stretnú tímy iba z dvoch krajín. Tento turnaj je však podľa mňa primárne postavený na spoznávaní hry a prepájaní ľudí a celej komunity. Myslím si, že najväčší presah je práve v tom, že šport robíme spolu. Nechcem povedať, že výsledky nie sú dôležité, ale hlavnou myšlienkou je radosť zo športu, stretnutie ľudí a vytváranie komunity.“
Váš klub Rolling Lions Brno patrí medzi mladšie tímy. Ako by ste ho predstavili?
„Rolling Lions vznikli v Brne približne pred šiestimi či siedmimi rokmi, hoci oficiálne sme začali fungovať neskôr. Ja som v klube približne tri roky. Stále sme však rozvíjajúci sa tím. V Brne zatiaľ nemáme takú hráčsku základňu ani finančné možnosti, aby sme mohli pravidelne hrať ligu. A práve to nás trochu brzdí, pretože liga by nás určite posúvala dopredu, aj keby sme v začiatkoch veľa zápasov prehrávali. Máme jednoducho málo aktívnych hráčov, ktorí by dokázali vytvoriť dostatočne široký tím. Takže hoci fungujeme už niekoľko rokov, stále sme určitým spôsobom na začiatku.“
V Česku už hokej na elektrických vozíkoch funguje, ale geograficky nie je súťaž úplne rozšírená po celej krajine. Ako vnímate jeho popularitu?
„Myslím si, že medzi ľuďmi s typom hendikepu, pre ktorých je tento šport určený, je pomerne populárny. Problém je však v tom, že Morava je z hľadiska tímov prakticky nepokrytá. V Česku sú dva tímy v Prahe, jeden je čiastočne z Českých Budějovíc a čiastočne z Velkého Meziříčí a potom je tu Plzeň. Východ od Brna už vlastne pokrytý nie je. Práve to by sme chceli využiť. Myslím si, že minimálne jeden tím v tomto regióne jednoducho chýba. Záujem o šport teda je. Problém nastáva pri hráčoch, ktorí sú na tom zdravotne lepšie. Tí často v bežnom živote elektrický vozík nepoužívajú, a práve takých hráčov by sme potrebovali. Lenže nemáme dostatok vozíkov, na ktorých by mohli hrať. A dostávame sa do začarovaného kruhu. Kým nemáme výsledky, ťažko získame väčšie peniaze. Kým nemáme peniaze, nemáme vozíky. A bez vozíkov zase nemáme dostatok hráčov, aby sme mohli robiť výsledky. Stále sa z toho snažíme nejako dostať.“
Napriek tomu máte v Brne silnú komunitu. Aké sú vzťahy medzi ľuďmi v tíme?
„Toto máme podľa mňa veľmi dobré. Sme partia ľudí, ktorých to baví, a práve to je veľmi dôležité. V rámci komunity máme skvelé vzťahy a to nás vlastne drží pokope. Ak sa však na to pozriem čisto zo športovej stránky, stále nám veľa vecí chýba. Práve ľudia a komunita, ktorú sme si vytvorili, nás ale napĺňajú a dávajú nám motiváciu pokračovať. Po športovej stránke ešte máme pred sebou veľa práce.“
Ako ste sa vlastne k hokeju na elektrických vozíkoch dostali vy?
„Pozvala ma kamarátka, aby som ich prišiel odfotiť na tréning. Keď som tam prišiel, spomenul som si, že doma mám elektrický vozík, hoci ho bežne nepoužívam. Nakoniec som na ňom prišiel, vyskúšal si hru a začalo ma to baviť. Zároveň som cítil, že v tíme chýba hráč môjho typu, takže mi dávalo zmysel pridať sa. Tá hra je jednoducho zábavná. Nechcem povedať, že je fyzicky náročná v klasickom zmysle, ale človek si v nej užije napríklad rýchlu jazdu. A keďže robím aj iné športy, tu si zase užívam niečo úplne iné. S florbalom som však začal pomerne neskoro, takže mi ešte potrvá, kým budem vedieť hrať naozaj dobre. Myslím si, že ešte niekoľko rokov bude trvať, kým to začne vyzerať tak, ako by som si predstavoval.“
Spomínali ste aj ďalšie športy. Čomu sa venujete?
„Robím ešte ragby na vozíku, je to pomerne špecifický šport.“
Ako by ste ho priblížili človeku, ktorý ho nikdy nevidel?
„Je to podobné basketbalu na vozíkoch. Hrá sa na basketbalovom ihrisku, akurát sa nehádže na kôš. Na konci ihriska sú dva kužele, ktoré vytvárajú bránu. Cieľom je prejsť s loptou v držaní cez bránkovú čiaru. Loptu máme väčšinou položenú v takom žliabku alebo priehlbine, ktorú máme vytvorenú v lone. Vezmeme ju teda do klína, ideme dopredu a snažíme sa prejsť cez čiaru. Rovnako ako v iných kolektívnych športoch je cieľom dať viac gólov či bodov ako súper. Na tomto športe je skvelé, že je určený aj pre ľudí s postihnutím všetkých štyroch končatín. Basketbal je skôr vhodný pre ľudí, ktorí majú zdravé ruky a dokážu ich využívať pri ovládaní vozíka a práci s loptou. Práve preto vzniklo v 70. rokoch v Amerike ragby na vozíku – aby mohli športovať aj ľudia, ktorí takéto možnosti nemajú. Pre môj typ hendikepu je to jeden z mála športov, ktorý je zároveň veľmi fyzicky náročný a symetrický. Človek pri ňom trénuje aj veci, ktoré využije v bežnom živote. Je to navyše veľmi taktický šport. Do verejnosti sa možno dostáva menej, pretože je pomerne komplikovaný na pochopenie. My o ňom hovoríme, že je to barbarský šport, ktorý hrajú džentlmeni. Na ihrisku to niekedy vyzerá, akoby sme sa išli navzájom zničiť, ale v skutočnosti absolútne rešpektujeme pravidlá. Je to veľmi férový šport a podľa mňa aj veľmi krásny.“
Foto: Roman Benický
