Je veľa dôvodov sa na prázdninový čas tešiť, no pribúdajú aj tie, ktoré nám riadne strpčujú život. Tento rok ešte oficiálne leto ani poriadne nezačalo, keď sme zažili (prvú) vlnu extrémnych horúčav. Ľudia s najrôznejšími zdravotnými diagnózami patria tiež medzi ohrozené skupiny obyvateľstva a mali by sa na prežitie takých dní zodpovedne pripraviť. Ako to však robia naši zdravotne znevýhodnení športovci, ak ich napríklad práve počas vysokých teplôt čaká dôležitý turnaj?
Aj kôň je len človek 😊
Zákon schválnosti zafungoval v živote paradrezúrnej jazdkyne Lucie Krivosudskej a na víkend, keď teploty atakovali štyridsiatky, cestovala aj s koňom na súťaž do Rakúska. Organizátori zmenili aspoň štart pretekov – za bežných okolností sa začína o deviatej, tentoraz ich posunuli na siedmu hodinu rannú. Je to čiastočná pomoc, no na mimoriadne podmienky treba pripraviť aj koníka. „Pri prehriatí môžu kone skolabovať rovnako ako človek. Preventívne dostávajú elektrolyty a vitamíny, natierame ich chladivými gélmi a snažíme sa ich ochladzovať aj sprchou. Pri akútnom prehriatí musia dostať infúziu. Pred touto súťažou som napríklad bola v stajni už o piatej ráno, aby sa kôň dostal von ešte v čase, keď nebol vzduch prehriaty a niekoľkokrát som ho sprchovala. Veď aj stajne boli prehriate, a hoci v nich boli veľké ventilátory, tak už len rozhýbavali horúci vzduch,“ hovorí Lucia. „Kone majú skvelú termoreguláciu, ale ak sa na ňu vyčerpá veľa energie, nezostane takmer žiadna na samotný výkon v súťaži. Pravda je taká, že kôň sa fyzicky najlepšie cíti, ak je vonkajšia teplota šesť stupňov. Nie štyridsať!“ Ďalšou skúškou odolnosti boli prísne štandardy oblečenia jazdcov počas pretekov. Každý musí mať povinne čižmy, rajtky, košeľu s límčekom, sako a prilbu a to už hodinu predtým, než sa súťaž začne. „Mali sme počas nej vážnu krízu, lebo ani mne telo s ohľadom na moju diagnózu úplne nefungovalo a mala som čo robiť, aby som koordinovala seba. Kôň sa ešte tesne pred veterinárnou prehliadkou šmykol na betóne a spadol. Nekríval, no udrel sa a aj to sa odrazilo na výkone, ktorý sme podali.“ Z poslednej súťaže sa Lucia Krivosudská napokon odhlásila, lebo po nej by cestovala domov s koníkom v úzkom vozíku pripevnenom k autu v tom najväčšom teple a to mu nechcela po toľkom fyzickom a psychickom vypätí spraviť. Obaja test štyridsiatkami našťastie v zdraví prežili.
S ľadom pod čapicou
Mimoriadne obozretní musia byť pri vysokých teplotách kvadruplegici, vozičkári s postihnutím všetkých štyroch končatín. Úraz väčšinou zasiahne aj termoreguláciu, telo sa potí inak a človek na vozíku to musí mať na zreteli. Tomáš Masaryk s ľahkosťou sebe vlastnou nad tým mávne rukou. „Na vysoké teploty pri tenise som zvyknutý, veď keď som bol na turnaji v Brazílii, hralo sa aj pri teplote 45 stupňov. Mne to neprekáža.“ Júnové štyridsiatky ho zastihli na turnaji v Chorvátsku. „Vysoké teploty nie sú dôvod na to, aby sa prerušil turnaj. Aj nám naplánovali zápasy hlavne na ráno a cez obed bola dlhšia pauza. K dispozícii sme mali dostatok vody a nápojov, slnečníky a ľad. Ten sa mi veľmi hodil a mám to s ním už vyskúšané. Keď mi začne na kurte horieť hlava, dám si ho pod šiltovku. Áno, postupne sa topí a steká mi po tvári, ale pritom ma príjemne chladí.“ To isté robí Tomáš s tričkom. Obleje si ho vodou, tiež ho potom dokáže nejaký čas schladzovať. Za suché ho vymení až po zápase. Tieto recepty mu parádne zafungovali aj v Chorvátsku, lebo usmiaty z turnaja priniesol hneď dva víťazné poháre.
Len žiadne spotené dlane!
Zdá sa, že sedieť na vozíčku a strieľať pritom z luku je komfortný a pohodlný šport, no v skutočnosti to neplatí ani pri ideálnej teplote, vlhkosti či rýchlosti vetra. Sedenie nie je výhodou, stabilitu, pevnú ruku a presnú mušku treba zodpovedne trénovať či už na dvoch nohách alebo štyroch kolesách. Aj reprezentantka v paralukostreľbe Liliana Lacová zažila vskutku horúci týždeň počas Svetového pohára v Novom Městě nad Metují v Čechách. Počas neho nebol na oblohe ani mráčik, a ak sa nejaký objavil, spôsobil väčšiu radosť ako šíp v strede terča. „Už cestou na preteky nám teplomer v aute ukazoval vonkajšiu teplotu štyridsať stupňov, na mieste súťaže bolo rovnako horúco. Organizátori sa na to pripravili, neustále bol k dispozícii ľad a tekutiny, na ploche stáli aj rozprašovače vodnej pary. Aj lukostrelci majú predpísaný reprezentačný dress code, našťastie vo verzii s dlhými alebo s krátkymi rukávmi, takže sme hrali v krátkych tričkách a šortkách. Povinná je však aj pevná obuv, ktorú musia mať aj vozičkári,“ vysvetľuje Liliana.
Nuž a rovnako ako je náročné vo vysokých teplotách lietať po kurte na vozíku pri tenise, takisto náročné – iba v bledomodrom – je to pre lukostrelkyňu na vozíku, ktorá sa musí pekelne sústrediť na každý jeden výstrel. „Držím v rukách luk aj šíp. Ak sa sústavne potím a ruky sa mi začnú šmýkať, nie je to nič príjemné. Používame na to tekuté magnézium, ktoré na dlaniach rýchlo vyschne do ochrannej vrstvy a pot vsiakne.“ Dlane sa dočasne dajú oklamať, celé telo už menej. Extrémne horúci vzduch ovplyvňoval aj dýchanie a spôsoboval rýchlu vyčerpanosť všetkých zdravotne znevýhodnených športovcov aj na tomto podujatí.
Žiaden z našich športovcov však nebral vysoké teploty ako neprekonateľný problém, ale maximálne ako trochu horúcu prekážku, ktorá im prišla do cesty na to, aby ju zvládli.
Blog napísala Eva Bacigalová
