Keď pred deviatimi rokmi zháňal tréner Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov Ivan Šimo v Poprade a okolí nové športové talenty, navštívil aj našu základnú školu. Nemohol som vtedy ani tušiť, ako veľmi táto náhoda zmení môj život. Že objavím čaro lukostreľby a že ma tento šport silno opantá. Tak silno, že sa ešte pred mojimi dvadsiatimipiatimi narodeninami dostanem na svoju druhú paralympiádu ako reprezentant v streľbe z olympijského luku.
Vstupenku na XVII. letné paralympijské hry v Paríži, ktoré sa uskutočnia na prelome augusta a septembra 2024, mám istú už takmer rok. Vystrieľal som si ju na majstrovstvách sveta v Plzni. Jasné, že som mal obrovskú radosť, aj keď som veľmi dobre vedel, že to najnáročnejšie je vlastne len predo mnou: pripraviť sa tak, aby som bol určite o dosť lepší ako pri svojej reprezentačnej premiére v Tokiu. Tam som sa umiestnil na deviatom mieste.
Začnime však tým, čo bolo predtým.
2015 – 2023
V čase, keď som ako štrnásťročný padol do oka Ivanovi Šimovi, som už trochu strieľal z pušky. Aktívny pohyb som mal veľmi rád, začínal som s hokejbalom, rýchlym, dynamickým, kolektívnym dravým športom. Môj zdravotný stav však neumožňoval, aby som mal rovnakú výkonnosť ako moji vrstovníci. Narodil som sa s chýbajúcou kosťou v nohe, laicky sa jej hovorí ihlica. V pohybe mi to síce nikdy nebránilo, no ako som rástol, problémy s končatinou pribúdali – tá totiž nerástla tak rýchlo ako druhá. Lekári robili, čo len mohli, podstúpil som spolu hádam viac ako tridsať operácií. Pri tej najdôležitejšej mi v sedemnástich rokoch odstránili kus stehennej kosti v zdravej nohe. Stále je medzi oboma dolnými končatinami viditeľný rozdiel, ale pri bežnom fungovaní a ani pri lukostreľbe mi to neprekáža. Umožnil mi dokonca vybrať si z dvoch disciplín – streľby z kladkového luku a streľby z olympijského luku – tú druhú. Olympijský luk spoznáte podľa toho, že nemá na konci ramien kladky, ale je elegantne zakrivený. Vyžaduje väčšiu silu a aj väčšiu stabilitu športovca a na obe som si trúfal.
V ranej puberte som sa do pravidelných tréningov musel trochu nútiť a dosť často do toho rázne vstúpili aj obaja moji rodičia, hlavne otec. Ak sa mi nechcelo, poznal spôsoby, ako ma presvedčiť, aby sa mi chcelo. Keď som začal vyhrávať prvé súťaže, slovenské poháre a dokonca aj majstrovstvá Slovenska vo svojej vekovej kategórii, bola to pre mňa tá najlepšia motivácia. Navyše som trénoval a súťažil so zdravými športovcami a bol dokonca často úspešnejší ako oni. Viete si asi predstaviť, koľko odhodlania to vo mne vzbudilo. Lukostreľbou žila celá naša rodina a mama zašla dokonca tak ďaleko, že keď som počas zimy potreboval trénovať streľbu na terč vo vzdialenosti 70 metrov, zapojila všetky páky a vybavila prenájom dostatočne veľkého krytého konského výbehu. Mohol som sa tak naďalej udržiavať v súťažnej forme a trénovať každý deň. Samozrejme v dobe, keď vo výbehu neboli kone. 😊
Ku kvalifikácii na paralympijské hry do Tokia viedla ešte dlhá cesta, ale už som vedel, čo chcem a aj to, kde sa tá cesta začína. Dnes som na novej ceste. Na ceste do Paríža. A viem ešte jasnejšie, čo chcem. Byť ešte úspešnejší.
Čo lukostrelec potrebuje
LUK
Aktívny športovec a reprezentant ich potrebuje zhruba dva. Väčšinou jeden na tréningy a druhý na súťaže. Pre prípad, že by jeden potreboval rýchlu opravu a na súťaži na niečo také nie je čas, beriem si aj ja na dôležité podujatia oba.
Chránič prstov
Rukavice sa pri streľbe nesmú používať, ale keďže pri napínaní tetivy vzniká extrémny tlak na brušká prstov, môžu športovci používať špeciálny trojprstý chránič. Vyrába sa napríklad aj z kože klokana a taký mám aj ja.
Čo lukostrelec nepotrebuje
Trafiť do čierneho
Napriek ustálenej fráze, ktorá tvrdí, že to je to najlepšie, čo sa vám môže stať, stačí jeden pohľad na lukostrelecký terč a pochopíte, že do čierneho triafať určite nechcete. Lepšie ako zasiahnuť čiernu zónu, je trafiť do modrého a červeného a úplne najlepšie do žltého!
Blesky
Lukostreľba sa v chladných mesiacoch koná v halách, no v letnej sezóne vonku a vtedy musí strelec brať do úvahy aj celý rad živlov – konkrétne slnko, dážď a vietor. Už som hral aj v intenzívnom lejaku, vtedy treba pri streľbe mieriť trochu vyššie, najväčším nepriateľom lukostrelca je však nestály vietor. Dôvodom na prerušenie pretekov sú iba blesky v blízkosti konania podujatia. Súťaží sa väčšinou na otvorených priestranstvách a luky obsahujú veľa kovových prvkov, do ktorých by blesk mohol udrieť.
Január 2024
Do paralympiády v Paríži zostáva necelých osem mesiacov, tréningy musím zintenzívniť. Čo to znamená? Že trénujem každý deň. Okrem toho päť dní v týždni normálne pracujem. Som implementátor, čo znie trochu nezrozumiteľne, a tak väčšinou dodávam, že spolu s kolegami vyvíjame softvéry, napríklad pre vodohospodárov. Vďaka ochote môjho zamestnávateľa mám pružný pracovný čas, a tak v práci začínam skôr ako ostatní, aby som už okolo 16.00 mohol byť na tréningu. Ten trvá do pol ôsmej a po ňom sa ešte presúvam na ďalšie dve hodiny do posilňovne, takže môj deň sa končí okolo desiatej večer. Vo fitku posilňujem hlavne vrchnú časť tela, lukostrelci musia mať pevné a dokonale koordinované svaly ramien a silu v prstoch.
Február 2024
Lukostreľba sa dá vyštudovať a ja mám to šťastie, že som spoznal bratov Duchoňovcov, absolventov školy lukostreľby z Južnej Kórey. Juraj a Miro založili na Slovensku prvú lukostreleckú akadémiu a s Jurajom som sa dohodol na užšej spolupráci. Stretávame sa pravidelne raz za dva týždne a on mi dá „domácu úlohu“. Na ďalšom stretnutí skontroluje, ako som ju spravil a aké pokroky robím. Naším cieľom je, aby som sa neustále zlepšoval. Ideme do úplných detailov mikrotechniky streľby z luku – ako optimálne uvoľniť pravú ruku v zápästí, ako postupovať pri náťahu tetivy, či ako ukotviť tetivu na tvári. Všetko, čo som sa doteraz naučil, viem od Iva Šindlera, svojho trénera z Popradu, s Duchoňovcami dolaďujeme dôležité nuansy.
Marec 2024
Ku všetkému, čo pre úspech na paralympiáde v Paríži robím, pribudla ďalšia povzbudivá motivácia. Umiestnil som sa na prvom mieste ankety Športové ocenenia Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov za rok 2023 v kategórii jednotlivcov. Je skvelé vedieť, koľko ľudí moje výsledky a odhodlanie pokračovať v športových úspechoch registruje a oceňuje. Takúto podporu si mimoriadne vážim, ocenenie od SZTPŠ je pre mňa tiež veľkou hnacou silou, rovnako ako ocenenie Športovec mesta Poprad a Športovec Prešovského samosprávneho kraja. A teraz opäť beriem luk a šípy a pokračujem v tréningu.
Apríl 2024
Už sa začína otepľovať, a tak sa rozbiehajú súťaže pod holým nebom. Sezóna lukostrelcov sa delí na halovú a vonkajšiu, v hale sa strieľa väčšinou na 18 metrov, vonku aj na 70 metrov. Počas pracovného týždňa sa, ako vždy, venujem po práci tréningu, cez víkendy ma väčšinou čakajú súťaže. Len výnimočne sa mi podarí mať úplne voľný deň a regenerovať. K fyzickému tréningu navyše patrí aj mentálna príprava. Lukostreľba je individuálny šport a mať okrem svalov pod kontrolou aj emócie je veľmi dôležité. Preto sa súčasťou mojej rutiny stali aj rozhovory s mentálnym koučom. Aktuálne sa zameriavame na blížiace sa majstrovstvá sveta v lukostreľbe zdravotne znevýhodnených, ktoré budú už v priebehu mája v Ríme.
(pokračovanie o mesiac)
Podľa rozprávania Dávida Ivana napísala Eva Bacigalová
Foto: Dávid Ivan
