Denník paralukostrelca Dávida Ivana: Máj, medailí čas

Veľa ľudí si spája mesiac máj s láskou a ani ja nie som výnimkou. Akurát že aktuálne mám asi najhlbší citový vzťah k lukostreľbe a posilňovni. Keďže do Letných paralympijských hier v Paríži zostávajú necelé tri mesiace, stáva sa moja denná rutina pomerne stereotypná – tréning streľby, posilňovanie fyzickej kondície, spánok a toto isté stále dokola.

V polovici mája ma však čakala dôležitá súťaž, majstrovstvá Európy v paralukostreľbe v Ríme, a s ňou prišla vítaná zmena. Preteky sa konali od 17. do 25. mája, týždeň pred nimi som po konzultácii s trénerom už vynechal posilňovňu a sústredili sme sa výsostne na zdokonaľovanie techniky streľby, na cvičné nástrely, na dolaďovanie koncentrácie a simulovanie eliminácie.

Na čo je to všetko dobré? Preteky lukostrelcov sú celkom napínavé, pretože trvajú niekoľko dní, takže je naozaj potrebné mať vytrénované aj nervy. Začína sa kvalifikáciou. Bezprostredne pred ňou má každý súťažiaci možnosť ešte na nečisto vystreliť niekoľko šípov, aby si odsledoval, aký je vietor, kde je slnko alebo veľa mrakov a bral všetky tieto premenné faktory do úvahy pri streľbe na ostro. A potom sa ide na vec! Každý strieľa 72 šípov, presnejšie – šesť šípov po 12 sád. Maximálny počet bodov je teda 720, ale to sa v doterajšej histórii lukostreľby ešte nikomu neporadilo, aktuálny svetový rekord je 702 bodov. Na základe získaných bodov sa urobí poradie strelcov, vytvoria sa dvojice a tie na ďalší deň začínajú vyraďovacie súboje. Úplne rovnako ako play off v hokeji.

Aj pri tejto časti súťaže musíte mať nervy zo železa a pritom všetkom ešte aj pevnú ruku a dobrý zrak, aby ste nevypadli už v prvom rozstrele. Sám využívam na simuláciu tejto situácie perfektnú novú aplikáciu, ktorá „hrá“ ako druhý strelec, a ja sa pritom trénujem na všetky možné situácie.

Všetky cesty vedú do Ríma

Hlavné mesto Talianska nie je veľmi ďaleko od Slovenska, ale potom, čo sme si raz vyskúšali cestu autom a tá trvala 16 hodín, povedali sme si, že nikdy viac. Taký rozbitý som nebol nikdy predtým a zatiaľ ani nikdy potom. Tentoraz sme teda zvolili cestu lietadlom aj za cenu takmer štvorhodinového pobytu na letisku vo Viedni. Luk nie je úplne bežná batožina, navyše je uložený v pevnom obale, a tak musí prejsť cez prísnu bezpečnostnú kontrolu, röntgen a ešte aj cez oddelenie nadrozmernej batožiny. Často sa stáva, že personálu sa niečo nezdá, lebo sa im na obrazovke rozsvietia volfrámové časti závažia a hroty šípov a sú zvedaví, čo je to za špecialitku. Ak mám zo sebou pozývací list na paralukostrelecké podujatie, ide to o čosi rýchlejšie.

Tentoraz sa však nakopilo hneď niekoľko nepríjemností. Let bol síce v poriadku, no aj tak som dlho nespal a nemohol som si zdriemnuť ani na hoteli. Naše izby neboli ešte pripravené. Čo robiť s takto získaným časom? Nuž, čo iné ako ísť si zatrénovať. V nedeľu 19. mája bol oficiálny tréning spojený s kontrolou náradia (kontroluje sa, či na lukoch nie sú nepovolené prvky), v pondelok kvalifikácia (ktorou som úspešne prešiel), v utorok eliminácie. Bol to veľmi dlhý utorok! Ale po ňom sa mi pre zmenu spalo extra dobre, pretože som víťazil a postupoval stále vyššie a vyššie a zo šestnásťfinále sa prepracoval až do finále.

Potom to bolo chvíľu napínavé, pretože finále sa strieľalo až v piatok. Nebol taký dlhý ako utorok, ale neporovnával by som ich. Usporiadatelia vybrali ako miesto konania finálových pretekov nádherné archeologické nálezisko v rímskom fóre priamo v centre mesta, takže nám pripravili neuveriteľný, krásny, dychvyrážajúci zážitok. Na takej nádhernej strelnici som sa ocitol prvýkrát v živote a práve na nej som vybojoval svoje doposiaľ najúspešnejšie medzinárodné ocenenie – v streľbe z olympijského luku na 70 metrov som získal na majstrovstvách Európy striebornú medailu.

Po návrate domov som si doprial jeden deň voľna, potom ma to už znova ťahalo na strelnicu s pocitom, že z tej radosti dovezenej z Ríma sa musím vystrieľať. Medailu z Ríma som zatiaľ povesil medzi ostatné, ale keď sa vrátim v septembri z paralympiády, pripravím pre ňu špeciálnu skrinku. A možno v nej nechám miesto aj pre ďalšie výnimočné trofeje.

(pokračovanie o mesiac)

Autorka blogu: Eva Bacigalová

Foto: archeryeurope.org