Konečne v Paríži. V druhej polovici horúceho augusta som sa s celou výpravou slovenských reprezentantov presunul do hlavného mesta Francúzska, kde sa 28. 8. slávnostným ceremoniálom začali XVII. paralympijské hry.
V dedine sme sa zabývali rýchlo. Doprava, logistika aj samotné ubytovanie boli v pohode, a hoci bola lukostrelecká strelnica vzdialená takmer hodinu cesty autobusom, nikdy som naň nemusel čakať. Spoje chodili presne a načas, dokonca mám pocit, že ešte hustejšie ako bolo uvedené v grafikone. Aj my sme na izby vyfasovali povestné postele z hrubého kartónu, na ktorých mohol bezpečne spať skutočne iba jeden človek a radšej sa ani veľmi nevrtieť, aby sa pod ním neprelomili. Na moje prekvapenie však boli z rovnakého materiálu aj stoličky pri posteli a – priznávam sa, som vinný – tú moju som dokázal rozsedieť tak, že ju už môžu akurát zrecyklovať.
Bude to OK alebo KO?
Paralukostrelci súťažili v Paríži v nádhernom priestore Invalidovne. Ide o komplex budov obsahujúci múzeá a pamiatky francúzskej vojenskej histórie, bývalú nemocnicu aj bývalý domov pre vojnových veteránov. Dnes je to aj miesto, kde sú pochovaní niektorí z najväčších vojnových hrdinov Francúzska. Počas paralukostreleckých súťaží zaplnilo priestor viac ako šesťtisíc (!!) fanúšikov, ktorí vytvorili fantastickú atmosféru. Myslím, že som nebol sám, kto musel hodnú chvíľu spracovávať, že máme divákov a že sa rátajú na tisíce. Paralympijské športy bývajú väčšinou sledované menej ako športy zdravých športovcov, v Paríži to však neplatilo. Nielenže bolo všade možné stretávať davy ľudí, ktorí povzbudzovali paralympionikov, no v Invalidovni dokonca pre nich pri tejto špeciálnej príležitosti sprístupnili aj miesta, kam väčšinou bežný smrteľník nemôže.
Mojím kvalifikačným dňom bol 29. august. Vyvíjal sa podľa plánu a skončil som na slušnom 19. mieste, akurát že potom mi systém na eliminačné súťaže pridelil ako prvého naozaj nepríjemného súpera. Už pri pohľad na neho počas tréningov mi bolo jasné, že je skvelý a bude to ťažký boj. 4. septembra, keď sme sa bok po boku postavili na strelnicu, mohol ďalej postúpiť iba jeden. Vietor bol síce iba slabý, ale nevyspytateľný. Hoci boli na ploche dva veterné rukávy, udávali také zmeny v smere vetra, že ovplyvňovali každú jednu strelu. Stačilo malé zaváhanie a šíp sa nezapichol úplne presne tam, kde sme chceli. Viac šťastia mal napokon môj súper a zvíťazil. Ja som však získal viac ako 600 bodov, čo je výsledok, s ktorým mám dôvod byť spokojný. Ako hádam všetci športovci, ktorí na paralympiádu do Paríža prišli, aj ja som túžil po medaile. Nuž, túžba sa nikam nestratila a zostáva vo mne naďalej, veď práve ona je motorom, ktorý nás poháňa vpred.
Čaká Južná Kórea aj Los Angeles
12. septembra 2024 nás čaká slávnostné privítanie v Bratislave. Slovensko napokon prichádza z parížskej paralympiády s piatimi medailami (tromi zlatými a dvoma striebornými), čo je skvelá bilancia. Akurát ma naozaj mrzí, že žiadna z nich nie je z paralukostreľby. Po návrate domov do Popradu určite trochu zvoľním tréningový režim a namiesto šesť dní v týždni budem na strelnici tri či štyrikrát. V zime však rozhodne nemôžem zaháľať, pretože mám pred sebou ďalší významný cieľ – majstrovstvá sveta v Južnej Kórei, ktoré sa konajú už na budúci rok. Na tie by som sa navyše rád kvalifikoval aj medzi zdravých športovcov. A keďže stále platí môj verejný prísľub, že ak získam na paralympiáde zlatú medailu, prefarbím na zlato moje auto, je čas začať na tom pracovať! Lebo ďalšia paralympiáda v Los Angeles sa koná už o štyri roky.
Podľa rozprávania Dávida Ivana napísala Eva Bacigalová
Foto: archív SPV
