Kto by nepoznal fantastické úspechy slovenských parastolných tenistov. Už od prelomu tisícročia nás pravidelne a systematicky svojimi výkonmi udivuje Ján Riapoš a skvelá generácia mužov ako Martin Ludrovský, Peter Mihálik, Miroslav Jambor, Richard Csejtey či najnovšie Boris Trávniček s Petrom Lovašom. Tím silných mužov dopĺňala aj silná žena Alenka Kánová, dnes je však dvojnásobnou mamou a športu sa nevenuje tak aktívne ako kedysi. Niet divu, že v parastolnom tenise zostalo prázdne miesto a vznikol legitímny hlad po jej nasledovníčke a najlepšie niekoľkých. Dnes môžeme s radosťou skonštatovať, že jedna sa už črtá. Ak si aj náhodou nevšimnete, že je vozičkárka, určite ju neprehliadnete v aute s evidenčným číslom CHRUMKA. 😊 Evka Matovčíková je rodená Východniarka, do Bratislavy ju priviedlo štúdium na vysokej škole. V hlavnom meste zostala aj po ťažkej autonehode. Dokonca práve preto, že bez vozíčka už neurobí „ani krok“.
„Betón je predsa len pre pohyb vozičkárov ako stvorený a Bratislava má určite menej architektonických bariér ako Humenné. Môžem sama zájsť na nákupy, lepšie sa mi cestuje aj parkuje, mám tu veľa kamarátov a mesto dobre poznám. Moji rodičia navyše vedia, že keď sa pre niečo rozhodnem, len ťažko to zmenia. Ja si idem svoje,“ vraví Evka. Nebránili jej, veď už majú so svojou trochu tvrdohlavou dcérou pár rokov skúsenosti. Boli veľmi nápomocní bezprostredne po nehode, keď Evka potrebovala predovšetkým rehabilitovať a učiť sa fungovať na vozíku. Mohla sa o nich oprieť pri akomkoľvek nečakanom probléme, no vo chvíli, keď dospela k záveru, že bude opäť fungovať sama, podporili ju. „Vravela som si, že ak to ani neskúsim, nebudem predsa vedieť, či sa to dá. Áno, môžem sedieť zavretá doma a ľutovať sa, alebo môžem znova študovať, pracovať, cestovať. A aj športovať.“
Pripravená ísť do všetkého
Šport mal v jej živote dôležité miesto od útleho detstva. Neposedné dievča hrávalo futbal aj florbal, milovalo šprinty všetkého druhu a v stolnom tenise bolo také dobré, že dokonca reprezentovalo školu. Hneď ako to bolo možné, teda už počas pobytu v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, začala skúmať, na čo jej sily stačia. „Mám postihnuté všetky štyri končatiny, s kvadruplégiou sa dá len komplikovane strieľať z luku alebo jazdiť na handbiku, šprintovať tiež už asi nebudem,“ usmeje sa. „Pod dohľadom Mirka Jambora som skúsila stolný tenis. Je to iné, keď sa hrá po sediačky, ale reflexy mi zostali a rýchlo som sa chytila. Zostala mi aj neposednosť. Znie to možno trochu zvláštne, ale aj na vozíku môže byť človek neposedný.“
Netrvalo dlho a Evka Matovčíková dostala ponuku, aby sa zapojila do tréningov slovenského parastolnotenisového tímu. Mirko Jambor ako skúsený hráč a dlhoročný reprezentant ju odporučil, a tak v jeden krásny deň prišla prvýkrát do haly, kde jeden vedľa druhého trénovali naše najväčšie stolnotenisové hviezdy. „Mám troch bratov, na spoločnosť mužov som zvyknutá a vyhovuje mi. Bolo však jasné, že všetci títo muži sú zvedaví, čo sa zo mňa vykľuje. Ktovie, čo všetko im o mne Mirko povedal a v čom preháňal, uvažovala som a bola som taká nervózna, že som si nebola istá, či vôbec trafím loptičku.“ Hoci ju pozorne sledovalo celé mužstvo, podstatné bolo, čo povie tréner Andrej Bardoň. A ten skonštatoval, že to vyzerá nádejne. Keď Evke navrhol, či by nemohla chodievať na tréningy pravidelne, okamžite, radostne a neposedne súhlasila. „Ja idem vždy do všetkého!“
Už treba len makať
Do roka a do dňa toho stihla naozaj dosť. Vypracovala sa natoľko, že mohla ako nádejná hráčka ísť na klasifikáciu, aby bola zaradená do kategórie zodpovedajúcej jej zdravotnému postihnutiu. Krátko na to prišiel ďalší krásny deň a Evka Matovčíková sa ako slovenská reprezentantka v parastolnom tenise zúčastnila prvého medzinárodného turnaja. „Keď som videla tie známe víťazky súťaží a držiteľky paralympijských medailí, s ktorými som mala hrať, nechápala som, čo medzi nimi vlastne robím. Zneisťovalo ma to, a keď som niektorú z nich počas hry na chvíľu bodovo predstihla, vôbec mi to nešlo do hlavy. Veď sú predsa stonásobne skúsenejšie.“ Evka rýchlo pochopila, že práve na takýchto podujatiach sa zbierajú najlepšie skúsenosti, spoznávajú ľudia a oťukávajú súperky. „Prostredie svetového parastolného tenisu je veľmi prajné. Aj ja som zažila, že mi kolegovia z Brazílie kamarátsky vysvetľovali niektoré moje chyby. Už som mala možnosť hrať v Čechách, Taliansku aj Slovinsku, na sústredení sme boli v Chorvátsku.“
A môže toho zažiť ešte oveľa viac. Stačí sa držať rady trénera Andreja Bardoňa – treba makať! Evkinou psychickou oporou je aj jej pravidelný partner v mixe Ján Riapoš. Jeho rada pre zmenu znie – je to len hra, ber to ako zábavu, usmievaj sa a nestresuj. Nuž, zmysel pre humor Evke Matovčíkovej naozaj nemožno uprieť. Veď len veselý človek, ktorý sa neberie smrteľne vážne, si dokáže namiesto evidenčného čísla vozidla vybrať slovo CHRUMKA. „Mám kamaráta, tiež vozíčkára, s ktorým sa nežne oslovujeme slovom chromúšik,“ usmieva sa. „Z toho to vzniklo. Áno, je to aj známa slaná pochúťka, ale pokojne si pod tým predstavujte mňa ako zlatú a chrumkavú, ktorú ledva vidno za volantom, s ŤZP parkovacím preukazom za čelným sklom. A slovo chrumka obsahuje aj slovo rum, čo je naozaj veľmi praktická a dobre zapamätateľná kombinácia, vhodná na akúkoľvek oslavu.“ Držme teda Evke Matovčíkovej zvanej Chrumka palce, aby bola ďalšia, ktorá bude dobré meno slovenského parastolného tenisu šíriť ďalej. Aj medzi ženami.
S Evou Matovčíkovou sa rozprávala Eva Bacigalová
Foto: Eva Matovčíková
