Jeden z najmladších športov osôb so zdravotným znevýhodnením na Slovensku je powerchair hockey. Je určený pre tých, ktorých zdravotné znevýhodnenie je ťažké, viditeľné na prvý pohľad a nezriedka sa v čase vyvíja k horšiemu. Hokeju na elektrických vozíkoch sa práve preto venujú hlavne pacienti so svalovou dystrofiou, SMA, poruchou rastu, detskou obrnou alebo kvadruplegici. Elektrické vozíky potrebujú aj v bežnom živote, s ich ovládaním teda väčšinou už majú skúsenosti. Ak dávajú prednosť kolektívnemu športu, neboja sa rýchlosti, vedia dodržiavať stratégiu a sú pripravení venovať čas cestovaniu a tréningom, je pre nich powerchair hockey ako stvorený. 😊
Dlhšiu tradíciu má v Čechách, a práve odtiaľ ho pred necelými desiatimi rokmi importovala na Slovensko Organizácia muskulárnych dystrofikov, dnes známejšia pod názvom Belasý motýľ. Zhodou šťastných okolností práve vtedy hľadal vhodný šport pre seba Norbert Suchánek. „Skôr než mi diagnostikovali svalovú dystrofiu, venoval som sa zápaseniu a hrával som basketbal. Prišiel však deň, keď už pre mňa bola basketbalová lopta príliš ťažká. Prešiel som na tenis, neskôr stolný tenis, bowling, biliard, vyskúšal som aj bocciu. Zrazu som však nemal dosť fyzických síl prakticky na nič,“ hovorí a dodáva, že keď objavil hokej na elektrických vozíkoch, naskutku ožil. „Naozaj stačí, ak viete ovládať elektrický vozík. Na hru slúži florbalová hokejka, ak ju však niekto neudrží, používa T-stick , teda takzvané „téčko“ pripevnené vpredu k vozíku.“
Hoci je Noro v civile vyťažený podnikateľ, vášeň pre powerchair hockey ho opantala natoľko, že je dnes kapitánom a brankárom slovenského reprezentačného tímu. Jeho členovia sú súčasne členmi BlueSky Butterflies, zatiaľ jediného klubu hráčov hokeja na elektrických vozíkoch na Slovensku. Prvé medzinárodné skúsenosti zbierajú v českej powerchair hockey lige, v ktorej hráva päť tímov a ten náš si medzi nimi už druhý rok drží tretiu priečku. „Som veľmi rád, že je naozaj vidno, ako sa zlepšujeme a s nami aj naše športové výsledky. A to aj napriek tomu, že powerchair hockey nie je paralympijský šport a nepatrí ani medzi tie najlacnejšie.“
Čím menej bodov, tým lepšie
Každý hráč potrebuje, samozrejme, športový elektrický vozík. Ide o špeciálne upravené vozíky so zošikmenými kolesami (ochrana pred prevrhnutím), s rýchlosťou pohybu maximálne 15 km za hodinu, schopnosťou akcelerácie a rotácie a s pevnou ochrannou obručou. Z hokeja na elektrických vozíkoch sa stal postupným vývojom mimoriadne dynamický šport, a práve obruče slúžia na to, aby sa pri stretoch hráčov naozaj nikomu nič vážne nestalo. „Počas zápasov sme síce pripútaní, no keďže powerchair hockey nie je bezkontaktný, mávame obruče aj samotné vozíky celkom slušne otlčené,“ hovorí Noro Suchánek. V samotnej hre sa proti sebe postavia (resp. posadia) päťčlenné družstvá. Na pohlaví nezáleží, ale dôležité začína byť bodovanie hráčov podľa stupňa postihnutia. Vo svete sa už bežne používa, je však neustále vo vývoji. „Ak majú byť naozaj dodržané zásady fairplay, mali by byť sily vyrovnané. Športoví lekári stanovujú mieru zdravotného znevýhodnenia a obodujú hráčov v intervale od 0,5 do piatich bodov. Čím má človek ťažšie postihnutie, tým viac sa jeho bodovanie blíži k nule. Súčet bodov všetkých piatich hráčov počas hry nesmie potom prevyšovať číslo 12. Byť blízko nuly je teda výhoda,“ dodáva s úsmevom.
Divákov na zápase môže prekvapiť aj miniatúrna bránka. Pre potreby hráčov powerchair hockey však naozaj stačí, ak má na výšku iba 20 centimetrov. Všetko, čo letí vo vyššie, sa už považuje za porušenie pravidiel. „Loptička by sa mala vždy pohybovať po zemi, nie sú dovolené veľké švihy, a ak sa niekomu podarí skórovať pomocou téčka, taký gól má hodnotu dvoch bodov. Stratégiu hry preberáme s trénermi, je rovnako dôležitá, ako pri hokeji zdravých. Aj my sledujeme zápasy súperov a snažíme sa čítať ich signály a spôsob hry, aby sme ich vedeli poraziť. Ale tak isto oni podrobne sledujú nás. Hokej na elektrických vozíkoch je vysoko strategická hra a výsostne tímový šport. Musíme byť preto ako tím perfektne zohraní.“
Aj pri maximálnej zohranosti, dokonalom zvládnutí ovládania elektrického vozíka a zručnosti pri narábaní hokejkou či téčkom sa však v zápale hry môže kedykoľvek stať, že sa vybije batéria alebo poškodí vozík. Rovnako často sa ohne či zlomí hokejka alebo téčko. Hra sa vtedy preruší na nevyhnutný technický čas, ale až vo chvíli, keď padne gól alebo niekto zahrá loptičku do autu.
Byť krehký neznamená vyhýbať sa športu
Hlavným mestom hokejistov na elektrických vozíkoch sa stal Dolný Kubín. Nie je to náhoda. Trénujú tam aj slovenskí parahokejisti a vďaka predsedovi MHK Dolný Kubín Miroslavovi Drábovi tu našli perfektné zázemie, tréningové priestory a bezbariérový servis aj hráči powerchair hokeja. „Za dva ostatné roky sme sa vďaka tomu posunuli vpred viac ako za predchádzajúcich sedem rokov. Náš progres je viditeľný a merateľný. A to má v tomto roku do Dolného Kubína pribudnúť aj bezbariérový autobus, v ktorom sa bude môcť naraz prepravovať osem vozičkárov sediacich vo svojom vozíku. Až žasnem, že taká jednoduchá a praktická vec doteraz nikomu nenapadla.“ Aj Noro Suchánek a jeho spoluhráči spolu s trénerom Radovanom Cibákom neustále hľadajú nových hráčov, ktorí by rozšírili rady hokejistov na elektrických vozíkoch. Vďaka húževnatosti všetkých, čo na rozvoji tohto športu pracujú, vedia záujemcom športový elektrický vozík zapožičať a zasvätiť ich do adrenalínovej hry, v ktorej nie je podstatné, aký je človek so svalovou dystrofiou krehký, ale koľko zápalu pre šport v sebe má.
S Norom Suchánkom sa rozprávala Eva Bacigalová
Foto: archív SZTPŠ
