Nie je také jednoduché ukončiť aktívnu športovú kariéru. Boccia bola pätnásť rokov zmyslom môjho života a počas toho obdobia mi nikdy nenapadlo, že raz príde čas a ja prestanem súťažiť. Nemala som ani dôvod nad niečím takým uvažovať. Bola som práve krátko po zisku titulu majsterky sveta a v plnej príprave na paralympijské hry v Paríži, keď medzinárodná športová federácia boccie BISF-ed preklasifikovala môj zdravotný stav a nedovolila mi naďalej súťažiť v kategórii BC4. Mohla by som síce naďalej pokračovať v kategórii BC5, ale táto funguje iba na národnej úrovni a nie je ani súčasťou paralympijských hier. Za týchto okolností pre mňa naozaj nemalo význam venovať sa boccii naďalej ako aktívna hráčka.
Bolo to pre mňa veľmi bolestivé a určite budem všetky udalosti ešte dlhú dobu spracovávať. Ale veď viete, ako sa na takéto situácie pozerajú optimisti a navyše motivátori – ak sa jedny dvere zatvoria, väčšinou sa objavia nové, doširoka otvorené. Pre mňa je touto novou príležitosťou práca trénerky. Vďaka nej môžem naďalej žiť svoj sen.
Idem ďalej
Ako trénerka som začala fungovať už pred šiestimi rokmi, mala som vtedy na starosti centrum mládeže pri športovom klube ALTIUS. Záujem o bocciu však prejavovalo stále viac ľudí, na víkendové tréningy prichádzali často aj športovci, ktorí nie sú z Bratislavy. A keďže mám naozaj viac času ako kedysi, od roku 2024 mi pribudla aj pozícia trénerky juniorského tímu Slovenskej republiky v boccii. V pracovnej náplni mám teda aj hľadať najlepších bocciistov z celej krajiny a pripravovať ich na možný postup do reprezentácie.
Moje hráčske zručnosti sú výsledkom dlhoročnej spolupráce s trénerom Martinom Gabkom, samozrejme, že sa z neho na mňa veľa nalepilo. Myslím si, že dokážem v dobrom pomere skombinovať to, čo všetko som si odtrénovala ako hráčka, s tým, čo ma v procese prípravy najviac posúvalo vpred. Preto dnes využívam bohaté skúsenosti na to, aby som „svojich“ športovcov učila nielen hru, ale aj taktiku, ukazujem im reálne situácie, ktoré sa môžu na turnajoch vyskytnúť, a snažím sa ich na ne pripraviť. A keď vidím, ako sa zlepšujú, mám neskutočnú radosť, takže sa aj na pozícii trénerky cítim komfortne.
Vo chvíli, keď som končila aktívnu športovú kariéru, musela som si položiť aj otázku, či zvládnem viesť ďalších ako trénerka. Som však presvedčená, že by ma asi veľmi mrzelo, ak by som na túto prácu rezignovala. Stále si myslím, že mám čo odovzdávať a môžem budúcich reprezentantov Slovenska v boccii veľa naučiť. Vnímam aj to, že moje rady prijímajú naozaj pozorne, vedia, že som si všetkým osobne prešla a celý proces od tréningu až po dlhoročnú reprezentáciu zažila na vlastnej koži. S našimi juniormi som sa už zúčastnila na dvoch medzinárodných podujatiach vrátane majstrovstiev sveta juniorov, takže ak sa nám bude dariť, budem znova cestovať po svete. Tentoraz v role trénerky.
O úspechoch aj zlyhaniach
Moji zverenci sú vo vekovej kategórii od mladších žiakov až po dospelákov. Väčšina z nich patrí do nášho športového klubu ALTIUS Bratislava, som však k dispozícii aj športovcom, ktorí s bocciou iba začínajú a chcú si ju vyskúšať. A počuť odpovede na množstvo otázok. Najviac ich zaujímajú moje skúsenosti z turnajov, majstrovstiev a paralympiád, chcú vedieť, ako som sa počas zápasov cítila, ako zvládam stres a ako som prežívala najväčšie úspechy. Hovorím im však aj o neúspechoch a zlyhaniach, veď aj mne sa prihodili veci, ktoré nebolo jednoduché spracovať a postaviť sa do ďalšieho zápasu.
A sem tam pridám aj trochu jednoduchej matematiky, aby vedeli, do čoho idú: keď pri intenzívnom tréningu odhádžem na kurt povedzme 600 loptičiek, vynásobím ich počtom tréningov a súťaží a ešte aj hmotnosťou bocciistickej loptičky (275 gramov), vychádza mi z toho, že každý rok som v priemere porozhadzovala okolo seba spolu viac ako 275 000 (!!!) kilogramov. A to je 275 ton!
Podľa rozprávania Michaeli Balcovej napísala Eva Bacigalová
Foto: Michaela Balcová
