Bude to znieť ako klišé, keď začnem tým, že šport ma bavil už od útleho detstva, že som nadšene hrával futbal a rovnako nadšene chodieval v mojej rodnej obci hádam na všetky športové zápasy aj ako divák. Ale prisahám, že presne tak to bolo. A tiež, že sa nič nezmenilo ani po úraze, pre ktorý som už osemnásť rokov vozičkárom. Dobre teda, už síce nehrám futbal, ale vymenil som ho hneď za dva vozičkárske športy – curling a paragolf. A takisto už nechodievam ako divák iba na dedinský futbal, ale absolvoval som aj mnohé zápasy hokejového Slovana ako účastníka v KHL, bol na majstrovstvách Európy vo futbale vo Francúzsku, na majstrovstvách sveta v hokeji v Nemecku, Čechách aj na Slovensku.
Zažil som tak už veľa nechcenej zábavy, keď ma na starších hokejových štadiónoch v Nitre či Piešťanoch museli SBSkari vytiahnuť po schodoch, aby som sa dostal na miesto, z ktorého som mohol sledovať zápasy. A keďže nie som žiadna ľahká váha, mali chlapi nečakane ťažkú službu. Na novom zimnom štadióne v Bratislave je však už komfortná rampa a priestor s dobrou viditeľnosťou pre dvadsiatku milovníkov športu, vozičkárov a Národný futbalový štadión je úplné vozičkárske nebo! Parkovať sa dá priamo pod ním, výťahom sa dostanem až do stredu hľadiska, v elegantnej dostupnosti je bufet aj bezbariérová toaleta a zápasy si vie luxusne užiť pokojne aj osemdesiat vozičkárov. Niekoľkokrát som už v minulosti vycestoval za dobrým hokejom do Ostravy, vedel som teda, že aj tam je o vozičkárov dobre postarané. Keď sa v októbri minulého roka začali predávať lístky na majstrovstvá sveta v hokeji, bol som na všetko pripravený!
Vyrážame fandiť našim
Našu partiu tvoria štyria až piati ľudia, z toho sme dvaja vozičkári, obaja potrebujeme mať pri sebe pri takýchto výletoch asistenta a najlepšie aj vodiča. Do Ostravy sme cestovali väčším osobným autom, do ktorého sa kamarát na elektrickom vozíku dostane po rampe a ani sa nemusí presunúť do sedadla. Auto je vybavené tak, že cestu zvládne sediac na vlastnom vozíku. Ja si presadám a môj vozík nakladáme do úložného priestoru, spolu s asistentmi a vodičom využijeme všetok priestor. Ak sme štyria a idem sám ako vozíčkar, tak šoférujem ja. Kúpili sme si denné lístky, samozrejme, že na dni, keď hralo Slovensko, no mali sme možnosť v jeden deň vidieť a zažiť niekedy aj dva ďalšie zápasy iných tímov. Pred štadiónom mali vozičkári vyhradené parkovanie, dostali sme sa teda naozaj celkom blízko. Do vnútra sme sa však už tlačili so všetkými ostatnými fanúšikmi. Najprv som z tej masy ľudí nemal dobrý pocit, ale v priestore štadióna sme sa ľahko zorientovali a bez problémov vyšli rampou do vozičkárskeho sektora, ktorý bol – aké prekvapenie – kompletne plný fandiacich vozičkárov.
Na to, čo sme mali možnosť zažiť, naskutku nikdy nezabudneme. Vozičkársky sektor bol bezprostredne pri mantineli, videli sme detaily súbojov oddelení od hráčov na ľade iba ochranným plexisklom, lietali okolo nás puky a góly padali pár metrov od nás. Bola to jednoducho paráda! Keď Slovensko vyhrávalo, atmosféra bola nabitá radosťou a fandením a vy sa neubránite a zrazu spievate s celým štadiónom. Ak môžete, tak aj dupocete či skáčete na vozíku. 😊 A hoci sme boli na zimnom štadióne, vďaka tisíckam rozhorúčených fanúšikov bolo často v hľadisku extrémne teplo, ba dokonca lotyšský brankár sa po zápase so Slovenskom priznal, že pri ňom vypotil sedem kíl.
Našej krajine sa v základnej skupine darilo, euforické zážitky sme teda mávali opakovane a prijímali sme gratulácie aj od fanúšikov súpera. Na ľade sa tvrdo bojovalo o každý puk, po skončení zápasov však boli ľudia prajní, nám vozičkárom ochotne robili priestor pri odchode zo štadióna a nebolo nič nezvyčajné, ak nás srdečne pozvali na pivo. Slovensko sa na našu veľkú radosť prepracovalo do štvrťfinále majstrovstiev sveta, no na to sme už lístky nezohnali, pretože zápasy play off sa hrali v Prahe a boli beznádejne vypredané už dávno vopred. Bez fandenia vozičkárov naši hráči štvrťfinálový zápas prehrali a z ďalších bojov vypadli. Podali však fantastické výkony, znova som mal dôvod byť na našu vlasť vďaka nim hrdý, odreagoval som sa, vyventiloval emócie a dobil si baterky.
Posielam to ďalej
Ďalšiu šancu pokračovať v dobíjaní mám už v júni, keď sa v Nemecku budú konať majstrovstvá Európy vo futbale, ale tentoraz ich budem musieť vynechať. Termín totiž koliduje s paragolfovým turnajom v Prahe, na ktorom som ja ten, kto bude reprezentovať Slovensko. Namiesto pasívneho športu ma teda v najbližšom období čaká veľmi aktívny tréning a práca na zlepšovaní fyzickej kondície. A že ju paragolfisti musia mať naozaj excelentnú! Na rozdiel od zdravých hráčov golfu totiž loptičku odpaľujeme iba jednou rukou a úplne inou technikou. Všetko, čo zažívam, mi prináša emócie, radosť a vzrušenie a ešte to dokonale zužitkujem aj ako motivátor – mentor v projekte Sme si rovní II. Pre našich klientov sme práve my dôkazom, že aj so zdravotným znevýhodnením či dokonca na vozíku sa dá žiť plnohodnotný život. Možno sa tak aj oni nechajú namotivovať a začnú hrať golf alebo rozšíria našu partiu ŤZP milovníkov kvalitného hokeja.
Podľa rozprávania Petra Zaťka napísala Eva Bacigalová
Foto: Peter Zaťko
