Moje celoživotné skúsenosti hovoria, že nie každá cesta za vytýčeným cieľom býva jednoduchá, že niekedy treba prekonať viac prekážok ako zvyčajne a že keď človek chce, naozaj je všetko možné. Počas tohtoročných prázdnin som však o tom na chvíľu predsa len zapochyboval. Ukázalo sa totiž, že možné sú aj veci, ktoré som naozaj nechcel.
Čakala ma celkom náročná tenisová túra cez Švajčiarsko, Belgicko a Anglicko až po Majstrovstvá Európy v tenise na vozíku v Holandsku. Vo Švajčiarsku išlo všetko ako po švajčiarskom masle, prvýkrát som hral na novom vymakanom športovom vozíku a finále štvorhry na ITF 1 nebolo zlé. Bol to zápas s druhým najlepším párom na svete na tri dosť vyrovnané sety, a tak ma nemrzelo, že sme napokon prehrali. Švajčiarska precíznosť zlyhala až v momente, keď nás hráčov prepravovali dodávkou, do ktorej viedla šikmá plošina. Nie je taká pohodlná ako zdvižná plošina, ale ak vás niekto skúsený po šikmej plošine vytlačí do kabíny, a potom asistuje pri vystupovaní, aby ste sa v ostrom uhle príliš nerozbehli a neskončili rozpleštení na zemi, všetko prebieha štandardne. Šofér mojej dodávky bol však neštandardný starší pán.
Mal pocit, že mi to dole rampou ide akosi pomaly, a tak ma ochotne a inicatívne potlačil. Akurát nevedel, že môj vozík pritom treba stále držať, a keďže ho nedržal, o zlomok sekundy som stratil rovnováhu a prevrátil sa aj s vozíkom dozadu na chrbát. Bola to slušná rana a pre nezainteresovaného pozorovateľa asi aj slušná zábava, lebo vystrašený šofér síce robil, čo mohol, no nemal dosť síl na to, aby ma vrátil do pôvodnej polohy.
Ležal som voľne pohodený na zemi až do chvíle, kým nedobehli náhodní Švajčiari z blízkej reštaurácie a nezdvihli ma.
Zdá sa, že mi to celkom prospelo, pretože na ďalšom turnaji v Belgicku som v dvojhre za dve a pol hodiny s prehľadom porazil ôsmeho hráča na svete a slušne uhral trojhodinovú štvorhru. O siedmej večer sme sa z kurtov všetci presúvali do hotela. Dosť pršalo, ale prečo by to malo ovplyvniť moju stabilne dobrú náladu? Potešil som sa, že organizátori tentoraz zabezpečili auto so zdvíhacou plošinou pre vozičkárov, udretý chrbát zo Švajčiarska mi tíško naznačoval, že by si rád ešte chvíľu oddýchol. Tešil som sa však iba krátko. Akurát pri tom, ako ma nakladali do auta, sa vodič zarozprával s kamarátom. Mal som už dve predné kolesá v aute, no zadné ešte stále na rampe, keď sa spamätal, dospel k záveru, že som už aj s vozíkom vo vnútri a stlačil tlačidlo „dole“. Vozičkár v takej chvíli nedokáže urobiť nič, iba padať voľným pádom chrbtom vzad. Prehodilo ma kompletne celého aj s mojím kočárkom na železnú rampu, z výšky asi 40 centimetrov som spadol na chrbát, pritom veľa nechýbalo (asi 15 centimetrov) a krkom by som trafil rám a už som tu vôbec nemusel byť.
Nuž, oprášili ma, vrátili do stabilnej polohy sediaceho suveréna, tisíckrát sa ospravedlnili, no spánok som po tejto príhode nemal ktovieaký. Dodnes nechápem, ako som mohol hneď na druhý deň zahrať so štvrtým najúspešnejším tenistom na vozíku na svete len tesný výsledok 4:6 a 5:7. Hlava mi počas celého zápasu horela a neustále som sa potreboval chladiť mokrým uterákom. To už bolo trochu veľa komplikácií aj na mňa, a tak sme sa aj s vedením slovenskej výpravy rozhodli, že predsa len radšej navštívime nemocnicu. Skontrolovali mi krv aj fungovanie srdca a urobili CT hlavy. A výsledok – stredne ťažký otras mozgu. Áno, my Záhoráci nemáme problém ani s otraseným mozgom odohrať kompletný tenisový zápas.
Po Belgicku som mal len jeden deň voľna na to, aby som sa vrátil domov, vystískal ženu a deti, vymenil obsah kufrov a obratom cestoval na tretí turnaj do Veľkej Británie.
Necítil som sa úplne fit, ale turnaj som si nechcel nechať ujsť. Práve na ňom som mohol získať ďalšie body a zvýšiť svoje šance dostať sa na paralympiádu v Paríži.
Hoci to lietadlom nie je ďaleko, na trase Viedeň/Mníchov/Birmingham sa niekde dokázala stratiť celá moja batožina! Športová výstroj, športový vozík, zubná kefka, všetko! Pritom hneď na druhý deň som mal hrať prvý zápas. Organizátori turnaja boli voči mne natoľko ústretoví a flexibilní, že ho preložili o 24 hodín neskôr a spolu so mnou verili, že dovtedy sa problém vyrieši. Ja som medzitým telefonoval s leteckými spoločnosťami a pátral po tom, kde sú moje veci. Bol už večer pred zápasom a odpoveď na túto otázku pre mňa stále nikto nemal. Zato organizátor turnaja sa tentoraz vyjadril úplne jednoznačne: ak na druhý deň o 11:00 na zápas nenastúpim, zrušia ho a prehrám kontumačne.
Z letiska, našťastie, dorazila správa, že moja batožina sa asi našla. Opäť som sa musel obrátiť na organizátorov a poprosiť ich, či by mi nepožičali auto so šoférom, aby som o pol siedmej ráno mohol vyštartovať z Nottinghamu na letisko v Birminghame a tam s hrôzou zistiť, že z troch kusov mojej batožiny našli iba dva. Tou treťou bol môj športový vozík, čo je v leteckej terminológii oversize luggage a prepravuje sa v špeciálnom režime. Kým tí zlatí ľudia na letisku pochopili, o čom hovorím, a zistili, kde sa nachádza úplne najdôležitejšia časť mojej športovej výstroje, ubehli ďalšie cenné minúty. Až z toho napokon boli dve zásadné hodiny. Späť do Nottinghamu sme išli aj na anglické pomery veľmi svižne, chcel som sa po príjazde ešte aspoň umyť a prezliecť. Ale ani to sa mi neporadilo. Vo chvíli, keď som konečne dorazil na kurty, mi organizátori oznámili, že môj zápas sa začína o desať minút. Keď to zrekapitulujem, tak unavený, rozbitý, spotený, mierne vystresovaný a neskoncentrovaný som bol zrazu uprostred dôležitého zápasu s raketou v ruke a so súperom z druhej strane siete.
Prvý set som prehral 3:6, druhý 2:5. Potom som si povedal, že hádam som všetky tie komplikácie neprekonával len tak mirnix dirnix a dokázal som otočiť na 7:5 a 6:3. Celý zápas trval viac ako tri hodiny a ja som splnil svoj cieľ – získať body, ktoré potrebujem na kvalifikáciu na paralympijské hry v Paríži. Na druhý deň som sa síce cítil, ako keby cezo mňa prešiel kamión, aj keď len tak zľahka, v nízkej rýchlosti a s mäkkými pneumatikami. Cenné kvalifikačné body ma hriali na tele aj na duši.
Ale iba chvíľu, pretože som sa stále nachádzal na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a čakala ma cesta domov. Vzdušnou čiarou sú to dve hodiny do Viedne a odtiaľ hodinu autom do Holíča, no to by bolo veľmi rýchle, jednoduché a nudné.
Vo Frankfurte som mal iba vystúpiť z jedného lietadla a nasadnúť do iného, no nestihol som to, pretože ma asistenčná služba pomáhajúca cestujúcim na vozíku nevyzdvihla načas.
Najbližší ďalší let mi našli o hodinu a pol a po skúsenostiach z predchádzajúcich letov som sa najmenej desaťkrát pýtal, či v tom istom lietadle ako ja poletí do Viedne aj moja batožina. Desaťkrát ma ubezpečili, že samozrejme.
Keď som po pristátí na letisku vo Schwechate zostal ako posledný čakať pri páse s batožinou a nedočkal som sa jej, bral som to už ako súčasť komplexných letiskových služieb.
Dorazil som do vlastnej postele v sobotu o polnoci a zas som si nemohol umyť ani vlastné zuby vlastnou kefkou. Už v pondelok ráno som mal pre zmenu cestovať do Amsterdamu, pričom znova nič nebolo isté, keďže okrem zubnej kefky mi chýbali aj tenisové rakety, oblečenie a športový vozík. Koľkože to bolo radosti, keď sa mi v nedeľu neskoro poobede ozvali z letiska, že sa moje veci našli a batožinu mi už aj vezú. Aspoň že v Holandsku sa mi všetko vrchovato vykompenzovalo a nosili ma tam na rukách. 😊 Po pristátí na letisku bola síce asistenčná služba k dispozícii, ale iba na to, aby mi povedali, že nemajú asistenčný vozík, ktorým by ma z lietadla previezli do haly, kde by som počkal, kým mi vyložia môj vozík spolu s batožinou.
Vraj celkom stačí, keď si v prázdnom lietadle posedím sám asi hodinku a oni to dovtedy určite zariadia. Tuším som už dosť razantne povedal, že toto riešenie sa mi nepáči.
Nakoniec ma NA RUKÁCH vyniesol ochotný pilot lietadla spolu s kolegom. Na môj neskrývaný úžas sa rovnaká situácia zopakovala, keď som sa z Amsterdamu vracal domov. Vozík na prevoz na palubu lietadla chýbal.
Vozičkár vystupuje z lietadla ako posledný, ale nastupuje ako prvý, a tak tentoraz muselo 180 pasažierov letu do Viedne disciplinovane čakať, kým ma na rukách vynesú na palubu a usadia na moje miesto. Až potom mohli nastupovať oni.
Dobrodružný august sa, našťastie, skončil, no už 1. septembra som odlietal do New Yorku za ďalšími dobrodružstvami. Ako prvý Slovák na vozíčku som našu krajinu reprezentoval na najslávnejšom grandslamovom turnaji US Open. Ale to už je zase celkom iný príbeh…
Podľa rozprávania Tomáša Masaryka napísala Eva Bacigalová
Foto: archív Tomáš Masaryk
