Ani mesiac po návrate z paralympiády v Paríži, kde sme spolu s Jánom Riapošom získali vo štvorhre parastolného tenisu zlaté medaily, som ešte asi nebol s každým, s kým by som chcel byť. Vlastne, ani mesiac predtým, lenže medzi augustom a septembrom bol naozaj veľký rozdiel v kvalite...
Zatiaľ čo som sa tesne pred odchodom do Paríža koncentroval len na seba a na tréning, po tom, ako sa to tak krásne vyplatilo, som neustále v prítomnosti mnohých ľudí, ktorí nám držali palce, a teraz si chcú na chvíľu podržať aj zlatú paralympijskú medailu. Emócie vo mne už trochu sadli, vrátil som sa k štandardnému tréningovému režimu a aj ku každodennej rutine. To, čo sa nám s Jankom podarilo, beriem však pre seba ako záväzok a silno zvažujem, či by som sa nemal športu venovať viac profesionálne. Asi by ma to aj bavilo. Po zážitkoch z Paríža som namotivovaný a so stopercentne dobitými baterkami.
Dvaja nezlomní
V parastolnom tenise nie som vôbec nováčikom, hoci naše víťazstvo vyvolalo aj otázky, kde som sa zrazu vzal. Na Slovensku má stolný tenis dlhoročnú tradíciu a výborné základy, vzal som sa už pred dvanástimi rokmi, keď sa ukázalo, že po mojom úraze bude práve tento šport pre mňa najvhodnejší. Hrávam na nižších úrovniach, pre radosť a v drvivej väčšine so zdravými športovcami. Keď som sa však ocitol v prostredí paralympijských reprezentantov, viac s nimi trénoval a spolupracoval aj s ich trénermi, moja výkonnosť začala pozoruhodne rásť.
Asi to neušlo pozornosti Jána Riapoša, napokon, často sme sa stretávali na vozičkárskych turnajoch. Keď ma klasifikátori zaradili do rovnakej kategórie TT2, vídali sme sa ešte častejšie a zrejme dostal nápad, že by to so mnou mohol niekedy vyskúšať ako s dvojičkou vo štvorhre. Hneď prvý turnaj v decembri 2023 v Thajsku, kde sme hrali spolu, sme vyhrali! Janko to asi už veľmi dobre pozná, zažil ten skvelý pocit veľakrát, ale pre mňa to bola parádna premiéra. Chuť hrať a víťaziť vo mne rástla.
Čo vám budem hovoriť! Keď pred paralympiádou v Paríži padlo rozhodnutie, že aj tam budeme spolu hrať štvorhru, cítil som sa úplne v duchu tímového sloganu: NEZLOMNÝ. S Jankom Riapošom sme spolu absolvovali ešte pár turnajov, aby sme sa lepšie zohrali a nastavili veľmi pružný tréningový plán. Ako predseda Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov a Slovenského paralympijského výboru je mimoriadne vyťažený, trénovali sme vtedy, keď mal čas. Na moje prekvapenie sme natrénovali ohromné množstvo hodín!
Možno nám pomohla „tráva“
Okrem tréningu sme mali aj strategické porady, sledovali sme zápasy a techniky našich budúcich súperov, pripravovali sa na nich v závislosti od toho, kto s čím hrá, či aké používa rakety. Sú to nuansy, no veľmi zásadné. Ak o niekom viete, že na poťah rakety používa „sendvič“ alebo „trávu“, dokážete tomu prispôsobiť štýl svojej hry.
Keď sme z paralympijskej dediny cestovali na prvý zápas, našiel som pohľadom z okna autobusu Eiffelovu vežu. V duchu som sa pritom pomodlil, aby sme mali šťastie. A vyšlo to, naozaj sme vyhrali! Zopakoval som teda tento rituál aj pri ďalších zápasoch, už ma to aj upokojovalo a vedel som sa lepšie sústrediť na hru. A znova to vyšlo. Pohľad na Eiffelovku mal na mňa blahodarný účinok. Znásobený aj pohľadom na skúseného a vždy pokojného Janka Riapoša. Pre mňa to bola prvá skúsenosť s paralympijskými hrami, on bol v Paríži reprezentovať Slovensko už na ôsmej (!!) paralympiáde. Niet divu, že práve jeho bezprostredne po našom víťazstve vzali na antidopingové vyšetrenie a do paralympijskej dediny sa vrátil neskoro v noci. Bujaré oslavy sme teda odložili, ba dokonca aj legendárnu povinnú jazdu – v prípade zisku medaily vyfajčiť v pokoji, tichu a mieri kvalitnú cigaru. Tento rituál sme napokon pod Eiffelovou vežou ani nestihli absolvovať, prišiel naň rad až na Slovensku.
Myslím, že aj vďaka tomu mal pre mňa ešte hlbší symbolický význam. Stále mi len postupne dochádza, čo sa vlastne stalo a aký fantastický výsledok sa nám podarilo dosiahnuť. Sú športovci, ktorí čakajú a makajú desiatky rokov, kým sa im pošťastí vybojovať paralympijskú medailu. Ja som mal to ohromné šťastie, že sa mi to podarilo hneď pri mojej premiére. Ešte si to budem hodnú chvíľu užívať, a potom sa znova naplno pustím do ďalšej prípravy. O štyri roky na paralympiáde v Los Angeles je mojím cieľom nielen obhájiť tohtoročné víťazstvo v štvorhre, ale byť úspešný aj v jednotlivcoch. Dovtedy nás aj spolu s Jánom Riapošom môžete hocikedy vidieť ako hráčov TJ Malinovo, ktorí túto obec pravidelne reprezentujú v piatej lige stolného tenisu Bratislavského kraja. A sme v ňom tuším jediní vozičkári.
Podľa rozprávania Petra Lovaša napísala Eva Bacigalová
Foto: archív SPV a SZTPŠ
