Asi každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o rekreačný šport, vie, že medzi tie najuniverzálnejšie a najbezpečnejšie aktivity patrí plávanie. Teda ak sa nerozhodnete, že sa budete učiť plávať v rozbúrenom mori akurát kdesi pri Grónsku v období zimného slnovratu. Žijeme predsa v krajine s množstvom jazier, štrkovísk, priehrad, vodných tokov, akvaparkov a kúpalísk, v lete s teplotami bežne nad tridsať stupňov, a tak plávanie je po chlebe a soli naše tretie poznávacie znamenie.
Zamilovala si ho aj Kristína Kocúrová z Košíc. Plávanie patrilo medzi jej lásky ešte skôr, než objavila mnohé ďalšie: Kristína je zatiaľ jediná slovenská hráčka para bedmintonu, okrem toho však aj rozhodkyňa v boccii a motivátorka – mentorka v národnom projekte Sme si rovní II. „Ešte na prvom stupni základnej školy sme šli ako trieda na bežný plavecký kurz. Už vtedy som pri chôdzi používala barly, zo spolužiakov som bola jediná so zdravotným znevýhodnením, no trénera som zaujala. Pracoval práve s takými deťmi, videl, že vo vode sa cítim dobre a navrhol mi, aby som sa k nim pridala,“ spomína na prvé zoznamovanie sa s plávaním.
Tréningy nebývali extrémne náročné. Kikiným cieľom ani cieľom jej rodičov nebolo spraviť z nej reprezentantku, ale mať užitočnú a motivačnú voľnočasovú športovú aktivitu. „Naučila som sa plávať všetkými štýlmi, aj keď motýlika určite nemám najkrajšieho. Zlepšila som prácu s dychom, spevneli mi svaly, viem, čo je vytrvalosť. Plávanie má naozaj veľa zdravotných benefitov a formuje celú postavu. Navyše si vôbec nepamätám, že by som v detstve bývala chorá a trápili by ma chrípky. Bola som často lenivá sušiť si po plávaní vlasy a ani tak som neprechladla. Plávanie určite pomohlo a pomáha aj mojej imunite.“ Počas základnej a strednej školy sa zúčastnila aj mnohých plaveckých súťaží, na vysokej škole už mala na svojho koníčka menej času a venovala sa mu iba rekreačne.
Krásavica na prudkom Dunaji
Za rekreačnú sa dá pokojne považovať aj akcia, ktorá sa každý rok v prvý septembrový víkend koná v Bratislave. Stovky, ba už tisíce ľudí počas nej preplávajú Dunaj. „O Trans Danube Swim som sa dozvedela náhodou, keď ma na ňu zavolal kamarát, lebo z Košíc sa nikomu s ním nechcelo ísť. Ja som sa namotala okamžite, hlavne na adrenalín, ktorý sa mi hneď vyplavil do krvi,“ usmieva sa Kika. „Napokon s nami šla aj moja mama, ktorá mi veľmi pomohla. Zo štartu na jednej strane Dunaja na druhý prešla po moste suchou nohou do cieľa, aby mi priniesla barly. Vedela som s nimi prísť až k brehu rieky, no museli byť pripravené, keď som dorazila na druhý breh. Bez nich nedokážem prejsť ani po rovine, nieto ešte po vynorení sa z Dunaja.“
Pre veľký úspech, silný zážitok a už spomínaný adrenalín dorazila Kristína z Košíc do Bratislavy aj o rok neskôr, dokonca celkom bez sprievodu. Už vedela, o čo ide, napokon v roku 2023 prišlo na Trans Danube Swim spolu viac ako 1800 rovnako nadšených plavcov!! A nielen zo Slovenska. Voda mala po dažďoch len 17 stupňov, bolo celkom chladno a hladina Dunaja sa zdvihla nad štyri metre. „Mala som pred ňou rešpekt, voda bola prudkejšia a dravejšia ako pred rokom. Organizátori, našťastie, zabezpečili, že na opačnom brehu pomáhalo niekoľko chlapov vyťahovať plavcov na breh. Ak by ich prúd predsa len odniesol ďalej, nachystaní boli aj záchranári na člnoch.“
Na štarte Kika dokráčala s pomocou bariel k brehu, až tam ich odovzdala organizátorom a vrhla sa do temných vôd Dunaja. „Prúd plavcov vlastne unáša, a tak namiesto 300 metrov z jedného brehu na druhý plávajú viac ako kilometer od bývalého PKO až pod Most SNP. Užívala som si to. Vidieť bratislavský hrad z takého uhla je niečo unikátne. Dokonca v jednom úseku som si dala aj pár temp motýlika, čím som upútala pozornosť záchranárov. Z diaľky to asi vyzeralo, že sa trochu topím a mávaním si privolávam pomoc.“ Veselo jej však bolo len do chvíle, keď ju – rovnako ako všetkých ostatných plavcov – bezpečne vytiahli na breh. O jej barlách totiž nikto nič nechyroval. Kristína nemala barly, nemala svoje suché oblečenie a ani telefón, s pomocou ktorého by mohla situáciu aspoň nejako riešiť. „Posadili ma najprv na schody, no keď som sa v mokrých plavkách začala triasť od zimy, privolali ošetrovateľov zo sanitky. Nemuseli po mňa prísť s nosidlami a zabaliť ma do celofánu, s mojou váhou som prenosná aj na rukách. Ale použili všetko, čo mali k dispozícii, a preniesli ma do sanitky, kde som bola aspoň v teple.“ Kým sa však Kristínkine barly našli a kým tí, čo ich mali, zistili, kde ju nájdu, ubehla skoro hodina. Väčšina z takmer dvoch tisícov plavcov sa už medzitým dávno prezliekla a odišla, ona mala možnosť nasávať atmosféru dobrodružného plávania neplánovane dlho.
Nič to však nemení na jej odhodlaní v načatej tradícii pokračovať. Kristínu Kocúrovú určite stretnete na plavbe cez Dunaj aj tento rok v prvý septembrový deň.
Podľa rozprávania Kristíny Kocurovej napísala Eva Bacigalová
Foto: bubo.sk
