Patrí medzi športové kluby s dlhou a bohatou históriou, vznikol v roku 1970 a stal sa tiež zakladajúcim členom Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov. Jeho najslávnejšie obdobie sa spája s úspechmi volejbalistov, v súčasnosti zastrešuje aj paradrezúru a tenis na vozíku a buduje prvé slovenské družstvo para plážového volejbalu. Športový klub telesne postihnutých športovcov Mladosť Bratislava vedie od roku 1990 reprezentačná trénerka Helena Hanková, bývalá predsedníčka Slovenského paralympijského výboru a Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov.
Vaše meno sa spája so športom zdravotne znevýhodnených už desiatky rokov a boli ste aj pritom, keď sa na Slovensku formovali úplne prvé organizačné štruktúry a kluby. Medzi také patrí aj ŠK TPŠ Mladosť. Ako fungoval vo svojich začiatkoch?
Jeho prvý názov znel Telovýchovná jednota Mladosť Bratislava a prvým predsedom bol Karol Kirchmayer. Zameriaval sa výlučne na športovcov so zdravotným znevýhodnením. Išlo prevažne o žiakov a študentov zo školy na Mokrohájskej ulici v Bratislave, počet členov klubu veľmi rýchlo prekročil stovku a koncentrovali sme sa predovšetkým na atletiku, plávanie, stolný tenis, volejbal, šach a turistiku. Mali sme však aj oddiel nevidiacich a slabozrakých športovcov v športovom odvetví goalball. Na škole som pracovala ako učiteľka odborných predmetov, od roku 1971 aj ako trénerka volejbalového družstva stojacich, no v tom čase som bola stále aktívnou hráčkou extraligy, a tak bolo mimoriadne náročné všetko skombinovať. Napriek tomu sme sa pätnásťkrát po sebe stali majstrami Československa vo volejbale stojacich a členovia nášho športového klubu tvorili základ reprezentačného družstva Československa na Paralympijských hrách 1992 v Barcelone, ktorý som viedla. Bol to skvelý tím tvorený Jozefom Mihalcom, Ľubomírom Novosádom, Petrom Moravčíkom, Michalom Csáderom, Milanom Kulašom, Petrom Damajkom, Petrom Banášom, Jaromírom Mourečkom, Ladislavom Výtiskom a Zdeňkom Svodobom.
TJ Mladosť vychovala aj Štefana Bodokiho, majstra sveta v atletike, a majstrov Československa v plávaní a stolnom tenise. V roku 2008 sa názov organizácie upravil na Športový klub telesne postihnutých športovcov Mladosť.
Volejbal, ktorý je vašou doménou, má množstvo špecifík. Je to kolektívny šport, a ak ho chcú hrať športovci s amputáciami horných či dolných končatín, techniky takej hry bolo najprv potrebné vytvoriť. Mali ste na to vlastný postup?
Moje skúsenosti aktívnej hráčky sa ukázali ako veľká výhoda. Ak mi niekto povedal, že sa niečo nedá, napríklad hrať volejbal iba jednou rukou, ukázala som mu, ako to ide. Jednu hornú končatinu som si priviazala k telu a tou druhou som dokázala hrať aj odbíjať. Náročnejšiu situáciu mali skôr hráči s amputáciami nohy, či už podkolennými alebo nadkolennými. Naučiť sa chodiť na protéze je samo o sebe ťažké a ovládať ju tak, aby sa človek mohol pohybovať po ihrisku pri volejbale, ešte ťažšie. V osemdesiatych rokoch minulého storočia boli u nás protézy dolných končatín vyrobené z dreva a kože, zle sa upevňovali, tlačili a často vážili aj 12 kilogramov. Keď ich pri turnajoch v zahraničí videli Američania alebo hoci aj Egypťania, len nechápavo krútili hlavami, ako s nimi naši športovci dokážu hrať. Dnes je už situácia oveľa lepšia a aj na Slovensku máme dostatok kvalitných športových protéz.
Na úspešnú históriu slovenského volejbalu stojacich hráčov nadväzujú aj ďalší zdravotne znevýhodnení športovci v rovnako atraktívnych disciplínach. Na ktorých ste najpyšnejšia?
TJ Mladosť zastrešovala aj paradrezúru, z reprezentantiek k nám patrili Katarína Jobbágyová a Lucia Vladovičová. Aj paradrezúra si neskôr vytvorila vlastný klub, a tak je dnes našou členkou tejto športovej disciplíny iba Lucia Krivosudská. Ozýva sa nám však čoraz viac rodičov, ktorí by chceli pre tento šport nadchnúť svoje deti. Pribrali sme aj tenis na vozíku. Bývalý futbalista Tomáš Masaryk dostal po ťažkej autonehode prvé informácie o športových možnostiach pre vozičkárov asi práve odo mňa. Hľadal disciplínu, pri ktorej by sa mohol poriadne zničiť, a tak najprv skúšal maratón na vozíku. Ukázalo sa však, že tenis je pre neho ten pravý. Verím spolu s ním, že sa tento rok dostane prvýkrát na paralympiádu, a tak zavŕši svoju športovú kariéru. A ešte mám jeden sen – vybudovať slovenský tím para plážového volejbalu a dostať sa s ním na paralympijské hry.
Sny sú na to aby sa plnili. Ako ste s týmto plánom ďaleko?
Volejbal stojacich hráčov bol po Paralympijských hrách v Sydney v roku 2000 z programu hier vyradený a v priebehu ďalšieho desaťročia vo všetkých krajinách vrátane Slovenska ako para disciplína prakticky zanikol. Zostal iba volejbal sediacich, no priznávam sa, že k nemu som si nenašla vzťah. Môj trénerský prístup sa vždy opieral o dynamiku a prirodzený pohyb, o filozofiu postav sa a bež! Prečo by mal mladý človek s amputovanou nohou pri športe sedieť? Keď sa začali po roku 2010 predovšetkým v Nemecku organizovať prvé turnaje v para plážovom volejbale, zaujalo ma to. Keďže sa hrá na piesku, čo nie je úplne jednoduché pre ťažšie znevýhodnia, práve na podnet Slovenska sa neskôr upravili pravidlá a nehrajú dvaja proti dvom, ale traja proti trom. V roku 2026 sa bude rozhodovať o tom, či bude para plážový volejbal zaradený do programu paralympiád. Na prelome mája a júna 2024 sa konajú prvé majstrovstvá sveta v Číne a ja verím, že ich účastníkom bude aj družstvo mužov zo Slovenska. Určite budem rokovať so Slovenskou federáciou volejbalu, aby sme tento šport spropagovali a oslovili čo najviac potenciálnych hráčov.
Prvých nadšencov už trénujete a pripravujete na reprezentáciu. Je na Slovensku dosť piesku a plážových ihrísk?
Hráči sú roztrúsení po Slovensku, a tak sa pripravujú v domácich podmienkach, kde najčastejšie trénujú so zdravými športovcami. My sa potom stretávame na sústredeniach. Je to kolektívny šport, pochopiteľne sa musia navzájom poznať a zohrať. Plážové dvorce, ktoré nám najviac vyhovujú, sú na bratislavskej Patrónke. V zime sú zastrešené, a tak sa dá na nich trénovať celoročne, hráči používajú iba špeciálnu termo obuv. Aktuálne začíname s prípravou na majstrovstvá sveta. Situáciu nám však komplikuje nedostatok finančných prostriedkov pre ďalší rozvoj tohto športu.
Ten musíte zrejme kompenzovať nielen posilňovaním kondície, ale aj bojovnosti a odhodlanosti.
Kedysi mi dokonca niektorí moji zverenci trochu vyčítali, že ich beriem ako zdravých. Vysvetľovala som im, že je to pre nich veľké plus, ak nevnímam ich postihnutie a mám na nich rovnaké nároky. Ak robili chyby, neustúpila som len preto, že im chýba časť ruky či nohy. Neskôr tento môj prístup ocenili s poďakovaním. Myslím, že sa mi darilo posilňovať v nich presvedčenie, že na to majú a že dokážu byť najlepší a vyhrávať. Pred paralympiádou 2000 v Sydney sa napríklad naši volejbalisti striedali pri kondičnej príprave v posilňovni hotela FIS s hokejistami, ktorých vtedy trénoval František Hossa. Hokejisti blokovali väčšinu času, a tak som si to s nimi musela vydiskutovať. Nechápali celkom, čo chcú posilňovať ľudia po amputáciách končatín. Keď však videli, ako dokážu nohami dvíhať 200 kilogramov a jednou rukou 120 kilogramov, vyrazilo im to dych. A keď ich predbehli aj pri výstupe z Popradského plesa na Ostrvu, pochopili, že aj my sme športovci s dobrou kondíciou. Večer ma pán Hossa kolegiálne pozval na drink.
Športový klub TPŠ Mladosť funguje viac ako päťdesiat rokov, vytvára priestor pre športovanie ľudí so zdravotným znevýhodnením v atraktívnych disciplínach a tí najlepší nosia medaily z domácich aj medzinárodných pretekov. Dorastajú na Mokrohájskej aj budúci reprezentanti Slovenska, ktorí raz nahradia súčasnú generáciu?
Veľa vecí sa zmenilo, napríklad aj štruktúra žiakov na škole a v zariadeniach školy. Kedysi tu deti, mládež, ale aj dospelí so zdravotným znevýhodnením z celého Československa mohli absolvovať celý vzdelávací cyklus od materskej školy až po maturitu, vedenie malo záujem na športovaní žiakov a vytváralo pre to podmienky. Podľa súčasných trendov je snaha takéto deti viac zaraďovať do bežných škôl v mieste bydliska. Na Spojenej škole Mokrohájska 1 v Bratislave je žiakov menej ako kedysi a mnohí majú aj oveľa ľahšie typy znevýhodnenia. Keď som sa stala predsedníčkou Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov a Slovenského paralympijského výboru, pracovná vyťaženosť mi už nedovoľovala zostať na škole ako učiteľka na plný úväzok. Ako však trénerka v súčasnosti vychovávam už šiestu generáciu volejbalistov.
Kde teda získavate nových potenciálnych športovcov, či už volejbalistov, tenistov alebo atlétov?
Žiaľ, aj zdravotne znevýhodnených zasiahol syndróm dnešnej doby a často dávajú prednosť „sedavému športu“ s mobilmi, tabletmi či počítačmi. Osobne však nemám problém osloviť hocikoho na ulici, keď zbadám, že má nejaký typ znevýhodnenia. Raz som vystúpila z električky, aby som dobehla za chlapcom, ktorý očividne kríval, a spýtala sa ho, či by nemal záujem športovať. Dnes hrá volejbal na reprezentačnej úrovni. Ale stalo sa mi tiež, že som pre náš šport chcela získať vysokého chalana, ktorého som si vedela okamžite predstaviť ako perfektného volejbalistu. Ťažko chodil, a tak som sa mu prihovorila. Vyšlo však najavo, že je aktívny ligový basketbalista, akurát čerstvo po operácii kolena. Ale moju ponuku vzal s humorom, vraj ak sa nedá úplne do poriadku, tak príde medzi nás. V prípade vášho záujmu o aktivity Športového klubu TPŠ Mladosť Bratislava sa s jeho predsedníčkou Helenou Hankovou môžete spojiť prostredníctvom mailu na h.hankova@gmail.com.
Autorsky spracovala: Eva Bacigalová
Foto: Archív SZTPŠ
