Moje cesty sú spojené s osudmi telesne znevýhodnených športovcov už viac ako desať rokov. Oni vyhrávajú, stane sa, že niekedy aj prehrávajú, no vytrvalo na sebe pracujú a zlepšujú sa – a ja o nich píšem. S veľkou radosťou a stále aj s veľkým obdivom. Bez ohľadu na výhry či prehry je pre mňa každý z nich symbolom odhodlania a nezlomnosti. Pretože nie je až také dôležité, čo ťažké nás v živote postretlo. Dôležitejšie je, ako sa s tým vysporiadame. Pred nami, preživšími, stála aj úloha vysporiadať sa s odchodom priateľov, ktorí tiež patrili do veľkej paralympijskej rodiny.
Marek Kamzík sa venoval tlaku na lavičke. Dvíhal ťažké činky a vždy bolo zrejmé, že na sebe tvrdo pracuje. Bol obrovský, do výšky aj do šírky, s mohutnou blonďavou bradou a vypracovaným telom mohol pokojne hrať akčného hrdinu. Že trochu kríval si pri jeho unikátnej figúre všimol iba málokto, v rukách mal totiž väčšiu silu ako 99 percent populácie. Práve tá ho predurčovala na mimoriadne športové úspechy a Marek o ne s nasadením sebe vlastným bojoval. Máme jedinú spoločnú fotografiu, na ktorej som mu tak asi pod pazuchy. Drží ma okolo pása so šarmom vzpierača, gombíky na jeho slávnostnom obleku držia už len preto, že sa boja, čo im spraví, keď odpadnú. Marek priťahoval pozornosť svojím zjavom, ale aké bolo prekvapenie tých, ktorí ho oslovili, keď zistili, že nie je drzý, protivný a nepríjemný, ale láskavý, vtipný a pozorný. Po paralympiáde v Riu de Janeiro, kde skončil na šiestom mieste, sa s oveľa väčšími ambíciami pustil do ďalších tréningov. V Tokiu v roku 2020 sa totiž chystal dobyť oveľa vyššie pozície. Bol vo fáze „rysovačky“, keď pre svoj fyzický výkon robil všetko, čo sa len dalo, vrátane presného harmonogramu stravovania. Daroval mi vtedy jedno balenie výživového doplnku, nápoja v prášku, ktorý si mám dávať pred intenzívnejším športovaním, aby som aj ja bola čo najskôr vyrysovaná… Stále ho mám doma a šetrím si ho, aby sa mi tak skoro neminul. Vďaka nemu som tak trochu zvláštne s Marekom stále prepojená. Nedožil sa ani svojej päťdesiatky a ani paralympiády v Tokiu. Zomrel nečakane v roku 2021.
Človeka netvorí iba telo a duch, ale podľa ideálu kalokagatie je to harmónia tela, ducha a charakteru. Spojili sa aj v osobe Juraja Štefáka. Keď nás pred desiatimi rokmi ktosi zoznámil, chvíľu som si nebola istá tým, kam ho mám vo veľkej paralympijskej rodine zaradiť. Na aktívneho športovca už očividne prekročil vekový limit a na trénera bol zas akosi príliš milý, príliš usmiaty a príliš empatický. Všetko sú to však vlastnosti, ktoré celkom podvedome očakávate od lekára a Juraj bol práve tejto profesii oddaný. Stal sa uznávaným ortopédom a vo svete para športu patril medzi špičku odborníkov v zdravotnej oblasti, naši športovci ho však vyhľadávali aj pre povzbudivý rozhovor, pretože bol aj veľmi dobrým psychológom. Bol medzinárodne uznávaným klasifikátorom, čo je v športe zdravotne znevýhodnených mimoriadne dôležitá funkcia. Ako lekár sprevádzal naše tímy na mnohé paralympijské hry, v roku 2004 v Aténach bol dokonca vedúcim celej výpravy. Pre mňa sa stal výnimočným aj tým, že bol prvým človekom na svete, vďaka ktorému som mala prvýkrát na tvári rúško, a to sa písal ešte len rok 2016. Počas paralympiády v Riu de Janeiro bolo síce v extrémne vlhko a horúco, no v klimatizovaných autobusoch, ktorými sa prepravovali aj novinári, klesala teplota často na menej ako osemnásť stupňov. Niet divu, že som ochorela, ale ešte viac ma prekvapil pán doktor Štefák, keď mi okrem antibiotík naordinoval aj rúško. A to malo prísť do módy až s pandémiou koronavírusu. Tá posunula aj konanie paralympijských hier v japonskom Tokiu a namiesto v roku 2020 sa uskutočnili až o rok neskôr. Juraj Štefák mal byť aj tentoraz ako lekár súčasťou slovenskej reprezentačnej výpravy. Náš tím však už odchádzal bez neho…
Radka Kaufmana poznám už len z rozprávania tých, ktorí zažili obdobie jeho fenomenálnych športových úspechov, a boli pri ňom aj vtedy, keď sa jeho zdravotný stav začal radikálne zhoršovať. Jeho najbližším človekom bola počas celého obdobia mama Alena. Práve ona mi o Radkovi poskytla najviac informácií do knihy „Mal som (vždy) šťastie 2“. Radko sa dožil len dvadsiatich piatich rokov, no aj v dobe, keď už vedel, že mu nezostáva veľa času, robil pre iných viac ako pre seba. V dôsledku onkologického ochorenia prišiel o nohu vo veku, keď iní mladí ľudia začínajú len spoznávať svet. On to dokázal aj ako „jednonožec“. Miloval vedomosti a teda miloval aj knihy, hral v školskej kapele, jeho snom bolo stať sa úspešným bankárom a ešte vedel vždy všetko skombinovať s množstvom pohybu. Bol perfekcionista, a tak ani cyklistika sa pre neho nesala len víkendovým koníčkom. Ak sa do niečoho pustil, tak na sto percent. Keď začal ako „jednonožec“ bicyklovať, nezastavil sa skôr, ako sa stal majstrom sveta a než sa postavil na najvyššiu priečku na paralympijských hrách. Bol to práve Radovan Kaufman, kto v roku 2000 vybojoval v Sydney pre Slovensko vôbec prvú zlatú paralympijskú medailu. To, čo ma s ním o pár rokov neskôr nepriamo spojilo, bola skúsenosť s onkologickým ochorením. Ja som ho prežila, on to šťastie nemal. Stihol však ešte pred svojou smrťou založiť projekt Na kolesách proti rakovine a na jeho pamiatku dnes nesie jeho meno základná škola v rodnom Partizánskom.
Ponúkli sme vám len pár spomienok na osobnosti športu zdravotne znevýhodnených, ktorí v ňom zanechali svoje poznávacie znamenie. Takých však, bohužiaľ, už bolo oveľa viac. Na všetkých v období sviatku všetkých svätých a pamiatky zosnulých so smútkom spomíname.
Autorka blogu: Eva Bacigalová
