Nie je tak úplne náhoda, že prvé Športové hry mládeže organizované Slovenským zväzom telesne postihnutých športovcov sa budú konať v Dolnom Kubíne. Šport aj parašport našli v tomto meste skvelé zázemie a neustále sa zlepšujúce podmienky. V ostatných rokoch sa v ňom pozornosť upriamila predovšetkým na parahokej. Niet divu, veď slovenskí parahokejisti sa v krátkom čase prepracovali medzi najlepších a v roku 2022 už reprezentovali Slovensko na Zimných paralympijských hrách v Pekingu. Ako generálny manažér a asistent trénera ich sprevádzal Miroslav Dráb. Parahokej je však len jednou z množstva jeho aktivít v oblasti podpory športu a budovania potrebnej infraštruktúry. Od roku 2004 je riaditeľom Mestského hokejového klubu Dolný Kubín a spolu s tímom spolupracovníkov sa chystá realizovať ďalšie odvážne plány, ako pomôcť slovenskému športu zdravotne znevýhodnených.
V rozhovore so štatutárom klubu Miroslavom Drábom sa dočítate:
- prečo sa v Dolnom Kubíne začal hrať hokej
- aké boli začiatky parahokeja a prečo sa stal fenoménom
- ako aj projekt SME SI ROVNÍ pomohol nájsť nové talenty
- ktorý parašport funguje pod Mestským hokejovým klubom
- o príprave a budovaní paracentra v Dolnom Kubíne
Všetko sa vraj začalo vtedy, keď začiatkom 90. rokov mesto vybudovalo zimný štadión s umelým ľadom. Práve okolo neho sa začala organizovať partia hokejových nadšencov…
Môžem to potvrdiť, ale aj to, že ich cieľom spočiatku nebolo budovať veľký a ambiciózny hokejový tím. V Kubíne bol historicky silný predovšetkým futbal, pôsobili v ňom osobnosti ako napríklad Dušan Tittel či Dušan Galis, hokej mal byť skôr amatérsky. Nadšenie pre tento šport však dopomohlo tomu, že výsledok ďaleko prevýšil pôvodné očakávania.
Ďalšia legenda spojená s vaším klubom hovorí, že tým, kto stál na úplnom začiatku formovania parahokejového tímu, bol prvý slovenský hráč Peter Štít…
Áno, Peter býval v Dolnom Kubíne, hrával v Česku a na našom štadióne trénoval. Ako riaditeľ hokejového klubu som sa s ním stretával – spočiatku iba na chodbe. Dali sme sa, samozrejme, do reči, prvýkrát som vtedy vďaka nemu na vlastné oči videl, ako korčuľuje parahokejista a ako vyzerá jeho tréning a toto náhodné stretnutie bolo znova impulzom, aby sa začalo niečo úplne nové.
Jedna vec je nadchnúť sa pre parahokej, druhá prispôsobiť zimný štadión pre potreby vozičkárov a debariérizovať ho. Ako sa vám to podarilo?
Mesto vyšlo myšlienke podpory parahokeja maximálne v ústrety. Štyri šatne na štadióne aj s toaletami sú úplne bezbariérové a aj prístup na ľadovú plochu sa upravil tak, že sa na ňu športovci ľahko dostanú. Chceme robiť ďalšie kroky v prospech ich komfortu, aktuálne podmienky nám však
postačujú na kvalitný priebeh tréningov. Mesto nás naozaj podporuje, a to nehovorím len o zimnom štadióne. Organizujeme prednášky na školách po celom Slovensku, kde naši parahokejisti zoznamujú deti a študentov so svojimi osobnými aj športovými príbehmi. Sú veľkou motiváciou aj pre zdravých. Náš klub tu tiež zorganizoval už niekoľko medzinárodných zápasov a v Dolnom Kubíne sa konal aj historicky prvý turnaj v parahokeji. Mesto nám vždy podalo pomocnú ruku, a to aj v časoch, keď sami celkom presne nevedeli, čo je to za šport a či sa nám podarí naše plány premeniť na skutočnosť.
Znamenalo to však budovať od úplnej nuly celkom nový tím a hľadať nielen potenciálnych hráčov, no predovšetkým trénerov, masérov a fyzioterapeutov zorientovaných v špecifickej problematike práce s vozičkármi. Kde ste ich našli?
Mal som opäť jednoducho šťastie na ľudí. Samozrejme, sám som si musel všetko doštudovať, veď som bol jeden z prvých, ktorý sa začal o problematiku tréningu parahokejistov zaujímať. Peter Štít mi poslal materiály, ktoré získal zo Spojených štátov, tam mali v parahokeji výrazný náskok, chodieval som na rozumy aj za kolegami do Česka, kde už niekoľko parahokejových tímov aktívne fungovalo. Špecifikum tohto športu je individuálny tréningový prístup k hráčom v závislosti od ich hendikepu. Inak sa postupuje pri človeku, ktorý má jednu či obe nohy, a inak k tomu, ktorý dolné končatiny nemá.
Akokoľvek to znie absurdne, v parahokeji platí, že nemať obe nohy je na ľade „výhoda“. Takí hráči patria aj u nás medzi najrýchlejších. Príbeh Martina Joppu, ktorý je dnes kapitánom slovenského parahokejového tímu, sledovalo od nehody celé Slovensko. Bolo na začiatku náročné presvedčiť chalanov ako on, aby tento šport vyskúšali a zostali pri ňom?
O čo je náročnejšia príprava, o to krajšie sú zážitky, keď sa veci začnú dariť. To vám potvrdí každý z tímu vrátane Martina. Parahokej je mimoriadne akčný a je s ním spojeného veľa adrenalínu. Napokon, rovnako je to aj pri hokeji zdravých. Naša skúsenosť hovorí, že najlepšie nadchnú záujemcov pre tento šport samotní hráči. Môžeme poskytnúť informácie médiám, robiť nábory v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, propagovať parahokej cez sociálne siete – aj tak najviac fungujú osobné kontakty s našimi športovcami. Ani ja nemávam také úspechy ako chalan na vozíku, ktorý je reprezentantom Slovenska v parahokeji. Určite musím v tejto súvislosti vyzdvihnúť fungovanie národného projektu SME SI ROVNÍ pod gesciou SPV. Sú v ňom motivátori, všetko osobys ťažkým zdravotným znevýhodnením, bývalí či súčasní paralympijskí reprezentanti, ktorí metódou peer-to-peer poskytujú pomoc a cenné rady ďalším osobám so zdravotným znevýhodnením. Oceňujem, že im dokážu pomôcť v množstve sociálnych tém, no ako športovec si najviac vážim, ako sa ich snažia priviesť k vyššiemu stupňu socializácie práve prostredníctvom športu.
Čo máte pripravené na ďalšie obdobie?
Mestský hokejový klub v Dolnom Kubíne už viac ako desať rokov v praxi uplatňuje inklúziu a integráciu, a tak nás vníma aj verejnosť. Chystáme sa však realizovať ďalšie plány, ktoré zlepšia podmienky pre šport ľudí so zdravotným znevýhodnením. Už existujú reálne kontúry paracentra, do ktorého budú patriť aj ďalšie športoviská okrem zimného štadióna. Čaká nás však ich debariérizácia a to je náš najbližší cieľ. Navyše u nás začali trénovať aj florbalisti na elektrických vozíkoch. Už dnes sa rekonštruuje hala, v ktorej by mali hrávať, a práce dokončíme v tomto roku.
Budete teda spolu s mestom naďalej zlepšovať podmienky na to, aby ste do Kubína pritiahli aj ďalšie parašporty?
Som v kontakte s mnohými športovými klubmi, ktoré pôsobia v Dolnom Kubíne a ktorým sa táto myšlienka páči. Základnou podmienkou je však práve debariérizácia, aby sa aj športovci so zdravotným znevýhodnením mohli na športoviská dostať, využívať šatne, mať upravené toalety a hygienické zázemie. Mojou veľkou ambíciou je presvedčiť kompetentných ľudí na debarierizáciu strednej školy a internátu pre športujúcu aj nešportujúcu hendikepovanú mládež. Budem šťastný, ak sa to podarí do piatich rokov, čo nie je vôbec nereálne. Mesto je tejto myšlienke naklonené a podporuje ju. Ak by sa spojilo štúdium s internátom a športoviskami so zameraním na parašporty, v Dolnom Kubíne by mohla naozaj vzniknúť liaheň pre nové talenty. Tie budovy navyše netreba stavať, ony existujú a dokonca sa všetky nachádzajú v blízkosti športovísk. Len v nich treba spraviť adekvátne stavebné úpravy a určite pridať výťahy.
Otvorilo by vám to aj možnosti pre organizáciu medzinárodných podujatí?
Pevne v to verím. Aj preto sme v auguste vycestovali do Rotterdamu, kde sa konali majstrovstvá Európy vo viacerých paralympijských disciplínach. Chceli sme vidieť, ako vyzerá realizácia takého podujatia, ako sú pripravené športoviská a infraštruktúra. Bola to pre nás motivácia, v čom sa ešte môžeme zlepšiť alebo čím sa inšpirovať, aby sme si v budúcnosti mohli trúfnuť napríklad aj na zorganizovanie atletického podujatia. Som presvedčený, že sme na tej najlepšej ceste a už sme takmer v jej polovici.
Čo ste si naplánovali na druhú polovicu?
Mojou hlavnou víziou je pomáhať začleňovať ďalšie kluby parašportovcov do klubov zdravých. Prináša to prínos pre obe skupiny. Zdraví športovci majú možnosť vidieť, o koľko náročnejšia je príprava a tréning v parašportoch a koľko energie, úsilia a odhodlania musia športovci s hendikepom vynaložiť, aby sa svojej disciplíne vôbec mohli venovať. Zdravotne znevýhodnených tieto aktivity zas vracajú do bežného života a majú dôvod cítiť sa opäť potrebnými a naozaj výnimočnými. Môžu znova viesť dôstojný život. Je to moja srdcovka a mám obrovské šťastie, že nie som v Dolnom Kubíne jediný. Pracuje na tom celá veľká skupina nadšených ľudí, a keď sa dočkáme toho, ako sa po dokončení všetkých prác ubytujú na internáte prví študenti, povieme si, že to všetko stálo za to.
Rozhovor spracovala: Eva Bacigalová
Foto: Archív MHK Dolný Kubín
