Vidieť autá s modrým parkovacím preukazom, určeným pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nie je nič výnimočné. Šoférovať sa môže a dá s celým spektrom diagnóz. Stačí len odhodlanie (zo strany potenciálnych vodičov) a ochota nájsť špecifické riešenie (zo strany autoškoly). Prinášame vám prehľad skúseností našich športovcov, ktorí pravidelne sadajú za volant svojho auta, hoci by ste na prvý a možno ani na tretí pohľad nepovedali, že šoférovanie je pre nich tá najvhodnejšia disciplína. Mať auto a vedieť ho každodenne využívať má však pre nich oveľa väčší význam ako pre zdravého človeka. Auto znamená slobodu a nezávislosť. Možnosť rozhodovať o svojich plánoch a možnosť svoje plány napĺňať.
Robert Ďurkovič: Na trase medzi Bratislavou a Přeloučom
Robo si spravil vodičský preukaz až ako zrelý dvadsiatnik. Dovtedy nad niečím takým ani neuvažoval. Narodil sa so zriedkavou diagnózou Dejerine-Sottas alebo (ale ani to nie je o nič zrozumiteľnejšie) hereditálna senzomotorická neuropatia tretieho typu a tá postihuje horné aj dolné končatiny. Až v roku 2010 si spravil rýchly prieskum, či a akým spôsobom by vôbec mohol auto ovládať. „Pochopil som, že určite budem potrebovať tzv. dvojitý volant, guľu na jeho lepšie ovládanie a automatickú prevodovku. Na Slovensku som však autoškolu s takým vozidlom nenašiel a kvôli mne nebola žiadna z nich niektoré zo svojich áut upravovať. Dostal som však tip od kolegu bocciistu z Čiech a spojil som sa s autoškolou v Přelouči pri Pardubiciach. Nielenže majú niekoľko rôzne upravených cvičných áut, ale mohol som u nich stráviť dva týždne, počas ktorých som absolvoval intenzívnu výučbu teórie, trenažér a aj jazdy.“ Inštruktor si najprv pozrel Robove zručnosti na cvičisku a spokojný ho hneď pri prvej jazde nasmeroval do normálnej premávky. „Bolo to moje úplne prvé reálne šoférovanie v živote. Nikdy na ten zážitok nezabudnem,“ dodáva. „Zvládol som aj záverečnú skúšku, ba dokonca riaditeľ autoškoly oslovil médiá a aj zo Slovenska prišli spraviť reportáž o tom, že aj vozičkár môže šoférovať.“ Roba však čakala ďalšia komplikácia – v Českej republike mu nemohli vydať český vodičský preukaz, pretože trvalý pobyt mal na Slovensku. Slovenskej dopravnej polícii zas nestačilo potvrdenie, že vodičský kurz absolvoval v Čechách. „Mal som šťastie, že do jednej slovenskej autoškoly prišlo konečne na skúšku prvé auto s automatickou prevodovkou a na ňom som absolvoval testovaciu jazdu. Tak sa mi konečne podarilo prepracovať k slovenskému vodičáku.“
Robo Ďurkovič dnes jazdí na sedemmiestnom vane s automatickou prevodovkou. Na plynovom pedáli má namontovaný špeciálny drevený hranol, ktorý mu umožňuje lepšie ho ovládať. Vo veľkom aute s posuvnými zadnými dverami si mohol dovoliť odstrániť jedno sedadlo za miestom vodiča a tam nakladá svoj vozík. „Zvládnem to aj sám, pár krokov za volant dokážem prejsť. Často sa mi však nedarí vozík dostatočne zdvihnúť a zvádzam s ním nerovný boj. Ak ma pritom niekto sleduje, asi to vyzerá dosť čudne,“ usmieva sa. „S autom som maximálne spokojný, vmestí sa doň aj môj elektrický vozík. Na cesty často prikladám napríklad stolček do sprchy, ten v hoteloch zvyčajne chýba a ja ho potrebujem. A stále mám vo vozidle dosť miesta na sedenie pre spolucestujúcich.“
Zita Žiaková: Tá, čo je schopná zodrať brzdové obloženie
V roku 1975 nebolo v našej krajine jednoduché žiť, nieto ešte žiť na vozíčku. Vtedy utrpela úraz s fatálnym poškodením chrbtice Zita Žiaková. V roku 2024 má už svoje šieste auto a najbohatšie šoférske skúsenosti hádam spomedzi všetkých našich športovcov a spolupracovníkov. „Po nehode som strávila nejaký čas na rehabilitačnom pobyte v Chuchelnej v Čechách, práve tam som už vtedy videla auto upravené na ručné ovládanie pre vozičkárov. Tak ma to nakoplo, že z poistky za úraz sme ako jednu z prvých vecí kúpili auto, nechali ho upraviť na jedinom možnom mieste vo vtedajšom Československu, v Českej Třebovej, a mama mi našla inštruktora, ktorý so mnou robil prvé jazdy po poľných cestách.“ Teóriu sa Zitka učila doma, skúšobnú jazdu na svojom upravenom aute s policajtom zvládla bez problémov a získala vodičský preukaz. Sama však musela prísť na to, ako si pri nastupovaní a vystupovaní poradiť s invalidným vozíkom. „Začali sme s kamarátkou Marikou Pillárovou chodievať na športové súťaže vozičkárov a tam sme toho veľa odkukali od skúsenejších. Zo začiatku mi vozík musel vždy niekto nakladať a vykladať, potom, našťastie, prišli vozíky, ktoré sa dali zložiť, a s pomocou obyčajného kutáča som sa ho naučila vtiahnuť za sedadlo vodiča. Neskôr som nechala vymontovať sedadlo za vodičom, čo mi ešte viac uľahčilo nasadanie a vysadanie, pretože som vozík nemusela dvíhať. Na aute, ktoré používam v súčasnosti, mám zadné dvere na strane vodiča posuvné a opäť je pre mňa manipulácia s vozíkom o čosi jednoduchšia.“ Stále sa však Zitke často stáva, že sa pri nej zastavia náhodní okoloidúci, len aby videli, ako sa dá z vozíka presadnúť do auta a vozík šikovne naložiť aj bez cudzej pomoci. Pomoc však vždy potrebuje na čerpacej stanici. Ochotný personál natankuje a dnes je dokonca na niektorých pumpách možné uhradiť platbu za benzín prostredníctvom aplikácie priamo spoza volantu. „Bolo to zábavnejšie, keď sme cestovali s Marikou. Dve vozičkárky v jednom aute! Málokto tomu chcel uveriť. Vtedy som obsluhe dávala hotovosť, aby za moje tankovanie zaplatili a dôverovala som im, že to naozaj spravia. Nikdy s tým nebol problém. Verím ľuďom a nikdy ma nesklamali.“
Zitka potvrdzuje, že sloboda v podobe auta dáva vozičkárovi krídla a bez neho sa len veľmi ťažko plnia sny. „Vôbec si už neviem predstaviť život bez auta. Nás s Marikou to tak bavilo, že sme sa prihlásili do mládežníckeho automotoklubu medzi zdravých, chodievali sme na jazdy zručnosti, orientačné preteky, ba dokonca sme sa zúčastnili aj rýchlostných pretekov áut na ručné ovládanie. Raz som po nich musela meniť brzdové obloženie, lebo som ho úplne zodrala.“ Asi vás neprekvapí, že Zitka sa (ne)pravidelne dostáva do kontaktu aj s policajtmi, lebo sa jej občas podarí prekročiť povolenú rýchlosť. Jazda na aute s automatickou prevodovkou a s tempomatom je pre ňu pri každej jazde skutočným potešením.
Ján Riapoš: Nohy moje, kam letíte?
Predseda Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov mal ťažkú autonehodu v roku 1993. Jeho auto šlo po nej do šrotu, on sám sa dlhé mesiace učil nielen používať vozík, ale aj úplne základné samoobslužné úkony. „Moje prvé auto po nehode malo ručné ovládanie, ale jazda na ňom pre mňa nebola vôbec jednoduchá. Ruky som mal príliš slabé na ovládanie volantu a automatické prevodovky ešte neexistovali,“ spomína na svoje nové šoférske začiatky. Automatika v autách všetkým jazdiacim vozičkárom neuveriteľne pomohla, neustále sa tiež vyvíjajú spôsoby, ako vozík čo najľahšie naložiť a vyložiť. „Existujú vychytávky, napríklad mechanická ruka, ktorá vozík sama premiestni do kufra alebo na strechu auta. Dokonca sú aj typy väčších áut, do ktorých sa dá vojsť na vozíku priamo cez kufor a z vozíka šoférovať. Ja som sa naučil zložený vozík naložiť na zadné sedadlo a robím to tak dodnes. Len dám na sedadlo deku, aby sa od kolies nezašpinil interiér.“ Podobne ako mnohí vozičkári sa aj Ján Riapoš pri cestovaní a hlavne pri parkovaní stretáva s hlbokým nepochopením vozičkárskych potrieb. Mnohé vyhradené parkovacie boxy sú stále príliš úzke na to, aby vodič dokázal presadnúť spoza volantu na vozík, niektoré sú vybudované na nevhodnom povrchu, napríklad na štrku. „Veľakrát sa mi stalo, že mi pri vystupovaní pomáhali cudzí ľudia. Alebo sa m aj podarilo vyložiť si vozík sám, no nevšimol som si, že stojím na briežku a vozík mi ušiel. Vtedy môžem len sledovať, kam narazí a v duchu si vravím: nohy moje, kam zas letíte?“
Ideálne vozičkárske parkovanie je v garáži alebo aspoň pod strechou. Človek na vozíku by nemal premoknúť, pretože mu hrozia vážne zdravotné problémy ba aj dekubity. Nuž a so snehom na streche, oknách či kapote auta si tiež bez cudzej pomoci neporadí. Informácie o tom, kto a za akých podmienok má nárok na príspevok na kúpu auta alebo prerobenie na ručné ovládanie, poskytujú klientom motivátori v projekte SME SI ROVNÍ.
Autorka blogu: Eva Bacigalová
